Marián chcel byť dopravným policajtom. Po vojne však šiel robiť do hlohoveckej drôtovne. V auguste 1991 nastúpil do Zboru väzenskej a justičnej stráže. Strážil na veži a pri bráne leopoldovskej väznice.

„Pamätám si, že bola sobota. Vracala som sa z práce. Jeden z príslušníkov práve volal na svojho kolegu v aute, aby šiel rýchlo do väznice. Spýtala som sa ho, čo sa stalo, že aj môj syn šiel na večernú službu. Ale on mi povedal, aby som sa nestarala,“ rozpráva Oľga.

Leopoldov bol ten večer hore nohami. Okolo väznice hliadkovali desiatky policajtov. V noci prišli obrnené autá. Manželia Zennerovci tušili, že sa stalo niečo veľmi zlé. Nikto im však nevedel odpovedať. „V noci som nemohol spať. Okolo štvrtej ráno som šiel k väznici a jeden príslušník mi povedal, že medzi mŕtvymi je aj Marián,“ spomína otec Gustáv. Úmrtie syna im z väznice oznámili na druhý deň.

Keď o tom pani Oľga rozpráva, aj po desiatich rokoch jej pri tom tečú slzy. Mädlí si prsty a hľadá slová: „Známi mi poradili, aby som sa s Mariánom rozprávala, akoby žil. To mi pomohlo najviac.“ Prekonať smútok doma nevládali. Oľga sedela pri okne s jazvečíkom na kolenách. Neprítomne sa pozerala cez okno. Veľmi pomaly začala zabúdať, až keď sa vrátila do práce.

Zennerovcom prišli vtedy listy od prezidenta aj členov vlády. Sústrasť im vyjadrili i neznámi ľudia.

Aj z pitevnej správy vyplýva, že unikajúca pätica nebezpečných väzňov bola zvlášť brutálna. Bodné rany zasiahli niekoľko dôležitých orgánov. Náramkové hodinky, ktoré otcovi vyšetrovateľ vrátil, boli od krvi.

O väznici vedia, že je to štát v štáte, s vlastnými pravidlami. Po tragédii sa zvýšili bezpečnostné opatrenia. V čase, keď slúžil Marián, mali dozorcovia na bráne len pelendreky. Zbrane boli pod zámkou.

Marián Zenner bol z piatich zavraždených dozorcov jediný slobodný. Všetci mali okrem rodičov aj manželky a deti. Dokopy zostalo jedenásť sirôt.

Autor: Juraj Gerbery