ktorý pred tým a ani potom Leopoldov nezažil. Odsúdení využili chvíľu, keď sa striedali služby, brutálne zavraždili piatich mladých strážnikov a dostali sa na slobodu. Trvala dvadsaťštyri hodín.

Štyridsaťpäťročný Jozef z Leopoldova bol ten, ktorý mal šťastie. Striedal si službu s jedným zo zavraždených: „Za hodinu prišli po mňa domov, že je poplach. Myslel som, že len cvičný. Prišiel som tam a pod dekami ležali všetci tí mŕtvi chlapi. Stále som tomu neveril, myslel som, že sú to makety. Vyfasoval som samopal, vysielačku a išiel som sa pozrieť na mŕtveho pri bráne. Pod dekou ležal chlap s dýkou v spánkoch, až vtedy som uveril.“

V širokom okolí nastal obrovský poplach. Leopoldovská železnica bola plná ozbrojených mužov, do akcie boli zapojené všetky obranné zložky a aj posila z Prahy. Vrahovia smerovali autom do Piešťan, kde však nasadli na opačný vlak a vracali sa naspäť. Zadržaní boli nad ránom v stohu slamy v neďalekých Malženiciach. Najbrutálnejší zo všetkých bol Tibor Polgári. Krátko po zadržaní ležal v sanitke, nevnímal a nosné dierky mal plné hliny.

Novinami vtedy prebehli titulky, ktoré vyjadrovali nálady okolostojacich pracovníkov väznice: „Koľkí by si radi strelili.“ To isté mal na mysli aj strážnik, ktorý bol priamo pri zadržaní. Stál Polgárimu na krku a mieril mu samopalom priamo na hlavu. Nikto nevie, ako by sa zachoval, keby za ním nestál dozor. Polgári spolu s ostatnými mu totiž zavraždili piatich kamarátov.

Po masakri sa opäť ozývali hlasy za zavedenie trestu smrti, neskôr však ustali. „Viete, oni majú veľmi dobrú pamäť, lebo nad ničím iným celé dni nerozmýšľajú, iba nad zákonmi a nad útekom, preto sa im to podarilo,“ tvrdí Jozef. Vinu pripisuje aj obdobiu po novembri, ktoré evidentne uvoľnilo atmosféru vo väzniciach.

Jozef si spomína po masakri ešte na dve veci - sprísnenie podmienok a odchod dozorcov vo veľkom počte: „Odsúdení sa odvtedy museli stále vyzliekať do naha, robili drepy a kontrolovali sa im konečníky, či v nich niečo nemajú. Osobné prehliadky sa robili skoro každé dve hodiny.“ Strážnici odchádzali z väznice hlavne zo strachu, viacerých k tomu donútili manželky, a aj preto, lebo nespĺňali nové prísnejšie podmienky. Jozef po polroku odišiel tiež a dnes robí niečo iné.

Tragédia, ktorá sa pred desiatimi rokmi v Leopoldove stala a ktorej predchádzala masívna vzbura v roku 1990, je v mestečku živá dodnes. Pri spomienke na ňu zosmutnejú starí, ktorí si ju pamätajú, ale aj mladí, ktorí o nej vedia len z rozprávania. Pri pamätníku pred vstupnou bránou už včera horelo päť veľkých sviečok. Pripomínali pamiatku zavraždených Milana Galbavého, Maroša Zennera, Milana Černého, Igora Jošta a Františka Slobodu.