FOTO - FALCON
Výstižné, pravdivé, drsné, niekedy neľútostné a preto až za hranice irónie siahajúce obrazy všedného života majú v česko-slovenskej kinematografii bohatú tradíciu v podobe novej vlny. Účelným použitím nehercov, ale aj hercov so svojráznym autentickým prejavom, v spojení s neštylizovanou kamerou a reálnym prostredím dosahovali Miloš Forman, Ivan Passer, Věra Chytilová a ďalší presvedčivosť dokumentu. Aj napriek brutálnemu mocenskému zásahu po okupácii v roku 1968 sa nová vlna neskončila. V takej či onakej podobe z nej dodnes ťažia nové generácie filmárov.
Výnimkou nie je ani dcéra Ivy Janžurovej - Theodora Remundová. Dosiaľ sme ju poznali viac ako herečku z filmov Praha očima, Ene bene, Zpráva o putování studentů Petra a Jakuba, no najmä z úspešného česko-slovenského filmu Výlet. Všetko snímky s poetikou príbuznou jej celovečerného debutu Ničeho nelituji.
Film spája dve strednometrážne snímky: Standard, ktorým Remundová roku 1999 absolvovala FAMU v Prahe a novší Ničeho nelituji. Niektoré pramene uvádzajú, že ide o tragikomédiu, iné tvrdia, že je to hraný dokument. Majú pravdu, pretože pri zodpovednej práci jedno nevylučuje druhé, ale práve naopak - podmieňuje ho. Ak dokumentarista začne analyzovať všedný život bežného súčasníka, nemôže nenájsť prvky, ktoré síce dôverne poznáme (lebo ich žijeme), no v konkrétnom jedinečnom prípade sa nezainteresovaným divákom musia zdať trpkosmiešne, ba až absurdné.
Standard je portrét troch žien: matky, dcéry a vnučky. Hoci najskôr všetky vzletne rozprávajú o láske a sebaobetovaní, Remundová postupne odkrýva, ako sú všetky tri lapené v pasci nepochopenia, výčitiek, pocitov krivdy, neznášanlivosti až nenávisti. Ani jedna z nich nie je schopná akceptovať svet aj ľudí okolo seba takých, akí sú. Chýba im tolerancia, schopnosť nadhľadu. So šokujúcou úprimnosťou sa vyznávajú z bludov a ilúzií, v ktorých žijú - a z ktorých nenachádzajú cestu von.
Druhá časť dala meno celému filmu. Je podobne nasnímanou a rovnako úprimnou výpoveďou, no ladením tvorí protiklad Standardu. Sedemdesiatjedenročná invalidná Danuša Pánková, prezývaná aj "indiánska babička", je síce veľmi svojrázna žena, ale plná elánu, optimizmu a nevídanej schopnosti brať život s nadšením, aj keď ten jej bol plný bolesti a strát.
Paradoxne a možno mimovoľne obe časti spája pesimistický motív: ani Pánkovej synovia, hoci vyrastali v úplne iných podmienkach, nedokážu nadviazať alebo si udržať normálne vzťahy so životnými partnermi. Akoby naším údelom bolo ostať osamelí a nepochopení.
