Obyvatelia Izraela si zvykajú na život pri bezpečnostnom múre. FOTO - REUTERS
Bracha miluje svoju kuchyňu. Po dvadsiatich rokoch provizória má konečne vlastný dom a kuchyňu podľa svojich predstáv. Riady má starostlivo uložené. Červené na mäso, biele na mlieko. Aj príbory majú bielu alebo červenú rukoväť. Taká kuchyňa bola vždy jej sen.
Už niekoľko týždňov sa však Bracha kuchyni vyhýba. Výhľad na kopčeky a biele domy s izraelskými zástavami na priedomí jej kazia buldozéry. Už ju nudí pozerať sa na skupinu mužov, ktorí od skorého rána, keď ešte nie je silné slnko, prenášajú obrovské kamene, ryjú do zeme a plašia zajace.
"Tam, kde teraz stojí ten tmavý muž, sa každé ráno vyhrievala zajačia rodina. Teraz utiekli," hovorí Bracha. "Môj vnuk bol z toho veľmi smutný." Ju netrápia zajace, rozčuľujú ju špinavé okná z prachu, čo sa víri od buldozérov.
Otrocká práca
Bracha býva v osade Šeare Tikva. Je jednou z 19-tisíc osadníkov, ktorých ako prvých obkľúči izraelská bezpečnostná bariéra. V jej osade sa ešte len stavia. Tu bude plot len z pletiva. Stavba postupuje pomaly, v horúčave sa robí ťažko a kopanie dier do vysušenej izraelskej pôdy je práca pre otroka. Od jari pribudlo len niekoľko desiatok metrov.
V tejto časti Izraela, ktorá hraničí s dedinami okolo palestínskeho mesta Kalkílija, má mať bariéra 96 kilometrov. Po Jeruzaleme je to najzraniteľnejšia oblasť židovského štátu. Tak to tvrdí vláda Ariela Šarona.
"Áno, všetci to vieme. Aj ja som pokojnejšia, keď to tu stavajú, ale pripadám si ako trinásťročná. Vtedy mi mama hovorila, aby som nechodila do tmavých uličiek. Vedela som, že má pravdu, ale aj tak mi to liezlo na nervy," vraví Bracha.
Bariéra pomáha
Tam, kde už bariéra stojí, pomáha. Nehovoria to len propagátori bariéry a minister obrany Šaul Mofaz. Viac ako tri mesiace neprišiel zo západného brehu do Izraela samovrah.
"Už dávno sme tu nemali žiadnych votrelcov," vysvetľuje Dudi Kovalczuk z osady Elkana. Myslí tým Palestínčanov, ktorí z okolitých dedín prechádzali do Izraela. Zväčša chodili za prácou na čierno. Niekedy však nie. Pred rokom zabili v Elkane mladíka, čo pracoval pre strážnu službu. Aj v pondelok ich pár chytili na diaľnici z Tel Avivu. Šoféri začali telefonovať z mobilov, že pri ceste sú čudní ľudia. Stačili tri minúty a na mieste boli vojaci.
Sám za múrom
Elkana je pár kilometrov od Šeare Tikva a bariéra je tu už takmer dokončená. Vyzerá ako antihlukový múr na socialistickom sídlisku. Veľký, sivý, odporný. Vedľa úhľadných domčekov ako z Lega. Kde-tu sú v múre dvere. To je pre Palestínčanov, ktorých pozemky preťala bariéra. Zatiaľ nimi neprechádzajú. Nevie sa, či vôbec budú.
Na konci Elkany je široká asfaltová cesta. V domoch pri ceste chovajú ľudia veľké a nebezpečné psy. Kým tam nestála bariéra, slúžili ako strážcovia osady. Za cestou stojí dom. Je menší a chudobnejší ako všetky ostatné. Býva tam palestínsky muž. Ako jediný z vedľajšej arabskej dediny odmietol opustiť svoju pôdu. O tom, či od ostatných pôdu odkúpili, alebo ich jednoducho poslali preč, sa nič nevie. Podľa mimovládnych organizácií sa používajú obe metódy.
Miestni hovoria, že muž môže vychádzať len raz za deň. Vojaci, ktorí neďaleko strážia robotníkov, o ňom nechcú povedať nič. Aj mnohí z Elkany sa o ňom dozvedeli, až keď ho ukázali v televízii izraelskí reportéri.
V jeho dome je ticho, len pred ním visí pár zvrškov. "Myslím, že to nevydrží a utečie," hovorí holohlavý chlapík, ktorí je so psom na prechádzke. Môže sa však stať, že všetko sa zmení.
Po rozhodnutí izraelského Najvyššieho súdu, ktorý minulý týždeň vyhlásil, že práva Palestínčanov stoja nad izraelskou bezpečnosťou, sa očakáva, že hlavne mieroví aktivisti začnú žiadať súdy, aby menili trasu bariéry z humanitných dôvodov.
"To je cesta do pekla," hovorí Dudi Kovalczuk. "Nechcem vidieť, čo by sa stalo, keby zbúrali to, čo postavili. My sme si už na tú bezpečnú obludu celkom zvykli." Dudi vie, čo hovorí. Minulý týždeň prestal po desiatich rokoch nosiť zbraň.
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Šeare Tikva - Elkana, Izrael
