Spomienka"Japonsko som vnímal cez tradíciu tajomných cisárov a samurajov. Tiež cez Hirošimu a Nagasaki. Olympijský oheň zapaľoval hirošimský chlapec, ktorý sa narodil presne v deň atomového náletu na jeho mesto," začal spomienku na olympijské hry v Tokiu 1964 kapitán strieborného československého futbalového mužstva Anton Urban (na snímke).
O stretnutí očí s Čáslavskou
Rodák z Kysaku (*16. januára 1934), dlhoročný pravý bek bratislavského Slovana, si prvé Hry na ázijskom kontinente vpísal do pamäti i srdca v troch líniach - športový, spoločenský a duchovný vrchol. Zdôraznil práve obohacujúci rozmer olympiády pre životné postoje.
"Už otvorenie urobilo na mňa ohromný dojem. Spoločenský život medzi športovcami nebol vtedy vôbec sterilný. O dnešných olympiádach si zvyknem prečítať - ten príde neskôr, tí bývajú inde ako v spoločnej 'dedine'. Vtedy sme vo voľných chvíľach vnímali všetko, chodili po športoviskách. Ako dnes si pamätám šprintérske parády mohutného Američana Boba Hayesa, taktický vzpieračský súboj ruských bohatierov Žabotinského a Vlasova. Pri hre našich skvelých volejbalistov (skončili druhí - pozn. red.). sme hulákali ako najzarytejší fanúšikovia. Pre mňa bolo veľkou cťou už len to, keď sa mi pri spoločných posedeniach stretli oči s Věrou Čáslavskou," súkal spomienku za spomienkou skvelý rozprávač, ktorý si nadovšetko váži prácu v Kluboch olympionikov i fair play.
O trénerskom mágovi
Na tokijských OH viedol tím muž opradený legendami - Rudolf Vytlačil (na snímke). "To, čo sa o ňom hovorilo, je pravda. Výnimočný človek i tréner. Vedel poskladať kolektív ako nikto iný. Viete, on bol viedenský Čech. Absolútne nebral ohľady, odkiaľ hráč pochádza. Vôbec nerešpektoval - čo sa povie v Prahe, tak to bude. V Tokiu sme hrali deviati Slováci. To prirodzene nebolo dôležité, veď Janko Geleta bol už v Dukle, Ivan Mráz strieľal góly za Spartu. Zišli sme sa senzačná partia. Tréner nevyžadoval žiadnu extra disciplínu, nekontroloval nás. Veril nám," priblížil metódy trénera, ktorý priniesol striebro z MS v Čile 1962 i OH 1964.
"S otvorenými ústami sme počúvali trénerove rady: Urobte s nimi hogo-fogo a pošlite ich dole s piatimi kusmi. Ja som už pána Vytlačila poznal. V päťdesiatom štvrtom ma trénoval v Krídlach vlasti Olomouc. A keď nám súper dal sedem a urobil s nami hogo-fogo, usmial sa: Nabudúce to bude opačne," hovoril kapitán tokijského strieborného mužstva, ktorý bol po skončení kariéry dvadsať rokov trénerom. "Za kapitána ma navrhol Vytlačil. Poznal ma najlepšie zo všetkých. Chlapci súhlasili, bol som rád."
O zahodenej šanci proti Maďarom
Anton Urban (na snímke ako kapitán reprezentácie ČSSR) bol v šesťdesiatom štvrtom v Japonsku prvý raz. "Neprekvapil ma kolorit krajiny miliónov malých, krásne upravených domčekov. Ale zrazu nad nimi prefrčal rýchlovlak. Futbal sa nehral iba v Tokiu, všetko mi pripadalo ako jedno mesto. Nasadli sme niekde do toho hikari a vystúpili na štvrtom poschodí obchodného domu. Vlak vzápätí odfujazdil. Zažil som neskutočné spojenie tradičného s moderným."
Československo na ceste do finále zdolalo postupne Zjednotenú arabskú republiku (dnes Egypt) 5:1, Brazíliu 1:0, Japonsko 4:0, spoločný tím Nemecka 2:1. Prehralo až v boji o zlato s Maďarskom 1:2. "Súper mal skvelé mužstvo s chýrnym brankárom Szentmihályiom a útočníkom Benem. Prvý gól si dal nešťastne do vlastnej do bránky Vojta, druhý pridal Bene. Tlačili sme ostošesť. Brumovský desať minút pred koncom znížil. Ku koncu sme útočili všetci. Vyrovnanie som mal na kopačke ja. Bol som klasický obranca, gólová šanca bola pre mňa niečo výnimočné. Zaváhal som. Špekuloval - vystreliť či centrovať? Poslal som takú polostrelu. Ani ryba, ani rak. Szentmihályi s ňou nemal prácu."
Strieborný kapitán si priam vyžiadal, aby priblížil časť cesty domov. "Letel s nami Emil Zátopek, ktorý v tom čase pôsobil v Indonézii. Zabával svojimi fórmi celú posádku. Indonézanov učil moravské a slovenské pesničky. Prerehotali sme sa až po medzipristátie. Na Tokio nemám striebornú, ale najzlatejšiu spomienku."
Československí futbalisti hrali na olympiáde po 40-ročnej prestávke. Základná zostava vo väčšine stretnutí bola: Schmucker - Urban, Pičman, Weiss - Vojta, Geleta - Brumovský, Mráz, Lichtnegel, Masný, Valošek. Striedali: Švajlen, Knesl, Matlák, Nepomucký, Knebort, Cvetler.
(Polotučne označení hráči mali v tom čase slovenskú národnosť.)
