Ide leto, prázdniny, všetci okolo mňa sa tešia, len mne je stále smutnejšie. Mám 41 rokov, prácu, ktorá ma baví, ale som sama. Nemám rodičov, manžela ani deti, a to ma stále viac ubíja. Najmä ten pocit, že roky na deti sú už dávno za mnou. A práve teraz, keď všetci rozprávajú o dovolenkách, dolieha to na mňa ešte viac. Ja sa nikam nechystám, lebo samej sa mi už nikam nechce. Predvlani aj vlani som si našetrila na zájazd - raz poznávací a raz k moru, ale zase som tam len bola sama a so závisťou sledovala páry a rodiny, ktoré boli okolo mňa. Mala som asi smolu, lebo nik okrem mňa tam sám nebol. Predtým som chodievala na dovolenku s rodinou svojho brata, ale vždy som mala tak trochu pocit piateho kolesa na voze. Hoci, kým boli ich deti menšie, aspoň som vedela, že som užitočná. Bola som už aj s kamarátkinou rodinou na chate, ale to tiež nebolo ono - viem, že som bola nadbytočná, že kamarátka ma vzala len preto, že ma ľutovala. Napriek tomu sa mi teraz zdá, že keby ma, či už ona alebo brat, zavolali, išla by som zas - len aby som nebola sama. Lenže nevolajú. Nemyslím si, že by bolo vhodné zavolať im a rovno sa spýtať, či by som im na dovolenke neprekážala.
Takže ma čaká dlhé a osamotené leto. Určite zájdem niekedy k jazeru, na kúpalisko alebo do kina, ale viem, že keď sa vrátim domov, pochytí ma zase strašný smútok. Ani neviem, či mi môžete nejako poradiť, ale možno mi vnuknete aspoň nejaký nápad, ako si ďalej zariadiť svoj život, aby som nemala pocit, že žijem márne. A hlavne, aby mi nebolo tak smutno.
Ingrid
Milá Ingrid,
pocit samoty je asi jedným z najťažších pocitov, s akými sme všetci vo svojich životoch konfrontovaní. Všetci ho z času na čas vnímame a dlhodobo asi nikomu z nás nerobí dobre. V malých dávkach je samota skvelá, keď sa môžeme niekde na chvíľu zavrieť a mať od všetkého a všetkých pokoj, ale pri predstave dlhodobej samoty si asi viacerí zhlboka ťažko povzdychneme. V konečnom dôsledku sme však na svete všetci sami, každý jeden človek. A samozrejme, že veľký vplyv na to, ako tento pocit prežívame a znášame, má to, či máme pri sebe dostatočne pevný a pružný okruh ľudí, ktorí by v postačujúcej miere dokázali napĺňať potrebu blízkosti, vzájomnosti a spolupatričnosti.
Vy ste mali pravdepodobne inú predstavu o tom, koľko ľudí a ako blízko, či ďaleko bude v štyridsiatke pri vás. A rozdiel medzi touto prirodzenou a zrozumiteľnou túžbou a skutočnosťou vyvoláva vo vás pravdepodobne pocit márnosti. Pre mňa je dôležitý fakt, že na tomto svete nie ste úplne sama, že nemáte úplný pocit opustenia či samoty. Máte brata s rodinou a minimálne jednu priateľku. Problém je v tom, že vo vašom okolí nie je nikto dostupný na to, aby ste ho/ju mohli zavolať na dovolenku. Čo robiť?
Napadá mi niekoľko vecí. V prvom rade ma zaujíma, čo vám doteraz pomáhalo niesť pocit márnosti. Som presvedčený, že ho nevnímate prvýkrát. A som takisto presvedčený, že medzi tým, ako ste ho vnímali naposledy, a tým, ako ho vnímate teraz, bol časový úsek, keď ste naň v bdelom stave trošku pozabudli, aspoň na pol hodiny. Čo ste vtedy robili? Kde ste boli? Čo bolo okolo vás? Bol niekto pri vás (nejaký človek, zviera, rastlina)? Skúste si na to trošku pospomínať. Takéto úseky, obdobia, aj keď trvajú možno krátko, sú veľmi dôležité a pomáhajú nám uniesť to, čo je v našich životoch nepríjemné. A je veľmi dôležité vedieť o nich.
Ďalšia vec, ktorá mi napadá, je, aby ste na chvíľu skúsili zostať pri vašich túžbach a pozorne si všímať, aké rôzne ďalšie túžby vo vás driemu. Alebo si skúste spomenúť na to, aké ďalšie túžby, sny ste mali kedysi, keď ste mali desať rokov, alebo dvanásť, alebo aj trochu viac. Čo je s nimi teraz? Čo sa vo vás deje, keď sa ich opäť dotýkate? Možno ste na svete kvôli niečomu inému, ako kvôli založeniu vlastnej rodiny, alebo možno máte vytvoriť inú ako klasickú rodinu. V rôznych kultúrach sa rodina chápe rozličným spôsobom. A ak sa nechcete zmieriť s predstavou, že by ste nikdy nezažili, aké to je byť matkou, tak sa skúste začať zaujímať o nejaký detský domov, tie sú plné detí, ktoré tiež hľadajú rodinu.
A prípadne, ak máte prístup k internetu, tak ho skúste využiť. Dnes ponúka neuveriteľné možnosti spojiť sa s ľuďmi, ktorých by sme predtým nemali šancu stretnúť. Je to priestor, v ktorom sa dennodenne stretáva obrovské množstvo ľudí a určite je medzi nimi mnoho s podobnými pocitmi, o akých píšete aj vy. Niekedy je veľmi dôležité vydržať a hľadať ďalej a niekedy je veľmi dôležité skúsiť hľadať niečo iné.
Ak by sa vám zdalo, že pocit samoty narastá a je pre vás čoraz väčším bremenom, že vám prerastá cez hlavu a nemáte sa s kým o tom porozprávať, skúste vyhľadať psychologickú pomoc a skúste takto potom hľadať ďalej. Alebo ak je vám blízka príroda a predstavivosť, tak jednoducho vyrazte do lesa a hovorte o svojich pocitoch so stromami, s kvetinami, motýľmi, so vzduchom a slnkom, so skalami, potokmi a skúste si predstaviť, že keby vám mohli odpovedať rečou, ktorej by ste rozumeli, čo by vám asi povedali?
