ILUSTRAČNÉ FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Internetových čitateľov sme sa spýtali: Ste aj vy v podobnej situácii? Čo by ste Ingrid poradili? Ako sa so samotou vysporiadavate, ako proti nej bojujete?
Je veľký rozdiel, či je človek sám alebo osamelý. Sama som veľmi často, pretože mi vyhovuje byť sama so sebou, venovať sa veciam, ktoré ma napĺňajú aj bavia. Vôbec mi napríklad nerobí problém ísť sama do galérie, kina, divadla. A ak má niekto z okruhu mojich priateľov záujem o tie isté aktivity, vyberieme sa spolu. No aj napriek tomu sa dosť často vyžívam v tom, ako som sama. A myslím si, že človek sa musí naučiť byť sám so sebou. Mám veľmi veľa ľudí vo svojom živote, no stretávam sa len s takými, s ktorými to má význam. Nešla by som s niekým von len preto, aby som akože nebola sama. Poznám plno ľudí, aj na úrovni, ktorí sa stretávajú s kadekým, len aby neboli sami. A z Inginho listu vyplýva, že osamelá nie je. Má rodinu a verím tomu, že aj priateľov. Určite je úprimná, ináč by nenapísala taký list a úprimní ľudia sú vyhľadávaní. Ak by som mala chuť ísť na dovolenku a nikto iný by záujem nemal, išla by som sama. Veď si idem oddýchnuť kvôli sebe a chcem vidieť niečo nové. A určite by som stretla nejakých zaujímavých ľudí. Takže Inge, uvedom si, že byť sám je dôstojné. A na takej dovolenke môžeš pokojne stretnúť niekoho osudového, kto ťa bude potom už celý život sprevádzať.
o o o
Osamelosť je otrasná. Nedá sa na to nič poradiť. Najhoršie na nej je, že človek má depresiu z toho, že to tak bude vždy a strach ho totálne uzavrie, že už ani nič iné nevidí. Našťastie, jediná istota v živote je, že všetko pominie, a tak, pravdepodobne, vďaka nejakej náhode, aj Ingrid o chvíľu sama nebude. Ale možno o dlhšiu chvíľu zase bude. Nie je žiadna istota. Ale napriek tomu žijeme.
o o o
Dovolenka nie je len o rodinných a kolektívnych aktivitách. Ingrid by sa nemala pokúšať tráviť hlavne turistické obdobie na miestach zavalených rodinami s deťmi a párikmi. Na začiatok sa treba pozrieť do miestnych novín, na internet, zistiť, ktoré cestovky organizujú víkendy pre slobodných. Vypadnúť na jednodňové výlety, ktoré aj keď nesplnia očakávania, nie sú stratou času a peňazí. Dobre vyzerať, byť milá, neotravovať nových známych príbehmi o osamelosti a ono to zaberie.
o o o
Iste je veľmi ťažké pozorovať rodiny okolo seba a túžiť po tom, čo majú ony a vám chýba. Byť slobodný alebo slobodná však neznamená len obdobie čakania na toho pravého. Čas sa dá vyplniť aj inak ako dovolenkami strávenými osamote alebo premýšlaním nad tým, prečo niekto má rodinu a ja nie. Možnosťou sú rôzne iné aktivity, rozvíjanie svojich talentov a záujmov - napríklad v amatérskom zbore. Môže to byť aj príležitosť poobzerať sa okolo seba a venovať svoj voľný čas a úsilie tým, ktorí to potrebujú. Možno je to niekto z rodiny, možno sú to deti v detských domovoch, telesne postihnutí, niekto starší, kto potrebuje nakúpiť alebo nejaká iná dobrovoľná činnosť. Ak otvoríte svoje srdce pre druhých, možno vaša osamelosť nebude až taká veľká.
o o o
Myslím si, že najlepšia obrana je útok. Čo tak začať chodiť na jazykový kurz, alebo prihlásiť sa na vzdelávaciu jazykovú dovolenku. A ak nie sú peniaze, možno zájsť na aerobik a pustiť sa do rozhovoru s tamojšími ženami. Alebo dať si inzerát, že hľadám osamelú dušu. Štyridsaťjeden rokov je predsa najlepší vek. Aj na kamarátstvo, aj na známosť. Možno treba viac odvahy.
o o o
Veľmi dobre chápem pocity Ingrid. S podobným problémom bojujem už dva roky. A to aj napriek tomu, že som pracovne dosť vyťažená. Sledujem dianie okolo seba, lebo si to vyžaduje moja náročná práca, často navštevujem kultúrne i iné spoločenské podujatia, snažím sa športovať, ale všetko mi to pripadá akési zbytočné. Mám 55 rokov, žijem v meste pod Tatrami a stále sa pokúšam ukončiť dva roky trvajúci vzťah s mužom z Bratislavy, ktorý ma podvádza. Po jeho návšteve sa pocit osamelosti prehlbuje. Mám totiž pocit, že ma navštevuje iba z vypočítavosti. Nasvedčovali by tomu aj jeho predchádzajúce vzťahy. Rád chodí do Tatier a ja mu rada poskytnem ubytovanie, stravu a ďalšie radosti grátis. Ale ak sa s ním rozídem, prídem aj o tieto víkendy vo dvojici. V mojom veku a pri mojom postavení si ťažko nájdem primeraného partnera a žiadnu bližšiu rodinu nemám. Priateľov mám pomerne veľa, ale každý z nich má nejakého partnera. Suhlasím, že žiť osamote je dôstojné, ale verte, je to veľmi smutné. Upadám často do depresií a pýtam sa, či má takýto život vôbec význam. A pritom viem, že žiť treba.
o o o
Samota a osamelosť je téma, ktorá sa aj mňa bytostne dotýka. Prečítala som si všetky príspevky a mám pocit, že len málo ľudí, ktorí niečo Ingrid odkázali, poznajú ten hnusný, odporný pocit osamelosti. Tu nejde o to, že sa prihlási do kurzu, že bude športovať, že pôjde do kina. Všade je sama. A sama príde domov a nemá ju kto objať. O to ide. Ani domáce zvieratko nie je riešenie.
Osamelosť je nepríjemnou hrou osudu. Môžeš byť denne obklopený množstvom ľudí - logika velí, že pravedpodobnosť (nájdenia toho pravého) sa zvyšuje. Ale asi to nefunguje. Je to otázka šťastia? Osudu? Náladovosti sudičiek? Neviem to posúdiť. Bojujem proti smútku už niekoľko rokov. Niekedy viac, niekedy menej úspešne, zatiaľ žijem, teda zatiaľ som vyhrala. Ale otázka je, dokedy? Dokedy sa dá takýto smútok vydržať? Kde je tá hranica, že to človek nezvládne? Osamelosť netreba závidieť. Ani náhodou. Človek je tvor spoločenský. A je úplne prirodzené túžiť po niekom, tešiť sa na jeho objatie, lásku.
o o o
Rozprávkoví princovia, na akého Ingrid čaká, obyčajne nechodia klopkať na panelákové dvere starým pannám. Aby si našla partnera, aj ona musí zľaviť zo svojich nárokov. Ingrid má už 41, teda ženícha si ťažšie nájde ako 19-ročná. Pravdepodobne má menšiu šancu získať partnera bez záväzkov k deťom ako 19-ročná dievčina. Navyše, ona už tiež asi nejaký vzťah mala a zrejme sa pre niečo tieto vzťahy rozpadli. Ak to aj nebolo z jej viny, mala by si zodpovedať sama (alebo napríklad s pomocou psychológa), prečo mala vzťah práve s tým, s kým mala a prečo ten jej vzťah stroskotal. Ak náhodou nemala žiadny vzťah, potom by si mala zodpovedať, prečo žiaden vzťah napriek svojmu veku doteraz nemala. Nevenovala sa výlučne iba práci či štúdiu? Nie je príliš uzavretá? Alebo príliš dominantná? Nemusí byť vždy všetko podľa jej želaní? Vie sa podeliť, ustúpiť, dohodnúť (aj s partnerom)? Vie sa vcítiť aj do problémov iných, alebo vidí iba tie svoje?
o o o
Myslí(te) si, že každý, kto žije so svojím partnerom, príde domov a niekto ho objíme? Mať doma partnera neznamená nebyť sám. Odporúčam mať napríklad dobrú kamošku (kamošky), ktorá v správnej chvíli dokáže poriadne zdvihnúť sebavedomie a vieru v samu seba. Je zbytočné strácať čas ľutovaním sa, sebavedomá baba si partnera nájde ľahšie ako ľutujúca sa chuderka.
o o o
Okolo mňa je množstvo ľudí a ja som predsa sama. Som smutná a cítim sa opustená aj medzi nimi. Mám jednu dcéru, našťastie. Ale nechcem ju zaťažovať so svojím problémom. Ona síce dobre vidí, ako sa mám, aj vie prečo, ale o to je mi ťažšie pretvarovať sa. Najhorší je ten pocit, že už nikdy nebude inak, alebo aspoň je malá pravdepodobnosť. Možno by stačilo len nájsť ešte jedného samotára. Ale kde? Boli by sme už dvaja, a to už nie je samota.
o o o
Táto téma mi dnes bola zaslaná ako na objednávku. Som často v pozícii, že človek môže byť sám, aj keď má rodinu. Práve teraz sa ma to bytostne dotýka. Po oznámení manžela, s ktorým žijem 23 rokov, že toto leto ide na dovolenku sám, som zostala ako obarená. Odvtedy mám pocit, že si tiež neviem predstaviť žiť v samote, aj keď mám okolo seba veľa ľudí. Manžel mi navrhol, aby som aj ja išla na dovolenku sama. Som z toho riadne zúfalá, neviem si to ani predstaviť. Zbytočne budem v prekrásnom prímorskom prostredí, keď v srdci budem mať usídlený pocit samoty a neviem, čím by som ho prehlušila. Možno jeden-dva dni, ale čo potom? Mám 43 rokov, ale nikdy som sa na ten vek necítila, každý ma považuje za mladšiu, ale teraz mám strach zo svojich pocitov, ktoré sa ma zmocňujú. Neviem, či dovolenka bez manžela nebudú zle investované peniaze. Na druhej strane, dovolenku potrebujem ako soľ.
