Dnes: zástupkyňa šéfredaktora JANA PAULOVSKÁ
Ema prišla do našej rodiny ako psie bábätko pred troma rokmi. K dvom skutočným deťom mi tak pribudlo tretie. Rozhodnutie zadovážiť si psa padlo už dávno, ale že to bude špringeršpaniel, sa rozhodlo po tom, ako mi kolegyňa Svetlana popisovala skvelú povahu tohto plemena. Jej Alton je tichý, pokojný introvert. S nami si však život, samozrejme, zašpásoval. Z našej Emušky sa vykľul devastačný stroj, s hrmotným hlasom, milujúci všetkých, ktorí mu aspoň raz dali kus žvanca, či sa mu aspoň raz prihovorili.
Bolo to tesne pred letnými prázdninami, keď sme čierno-biele šteniatko doniesli do bytu. Niekoľko dní trvalo, kým sme pochopili, že aj keď Alton v živote nič nerozhrýzol, Ema miluje hrýzť všetko. V priebehu niekoľkých mesiacov zdevastovala asi desať párov topánok. Škoda spomínať, že medzi nimi boli moje obľúbené značkové tenisky či kožené lodičky, ktoré zďaleka nestihli doslúžiť. Tie som sa ešte pokúšala zachrániť a vyhryzené vnútro dať zreparovať. Obuvník na mňa vydesene pozrel a opýtal sa: "Preboha, čo ste s tými topánkami robili?" Povedala som mu, že si večery krátim žutím topánok.
Najväčšie zdesenie nad výsledkom Eminho apetítu prejavil pracovník lízingovej spoločnosti, ktorému som deň po spísaní zmluvy volala, že potrebujem kópiu, lebo originál zožral pes. Auto stálo ešte v predajni, keď Emuška s chuťou dožúvala podmienky poistenia. Úradník si zrejme myslel, že trafená ženská stratila zmluvu a nevie, čo si má vymyslieť, tak ma požiadal, aby som zvyšky doniesla. Žuvance som teda pozbierala ako dôkazový materiál a odniesla s vysvetlením, že zvyšok Ema odmietla vyvrátiť. (Dlho som si myslela, že toto je jeden z najstrašnejších počinov psa, kým som sa nedozvedela o psovi, ktorý zožral majiteľovi deň pred odletom víza do Venezuely.) Myslela som pritom na svoju obľúbenú knihu Robin o výčinoch malého teriéra a zrazu som nechápala, prečo sa to ľuďom, a aj mne, zdalo také vtipné.
Tak sme sa so všežravcom Emou trápili asi rok. Topánky sme sa naučili vykladať na poličku, knihy, ktoré Ema prečítala, už neoplakávať, dáždniky po jej zásahu vyhadzovať. No keď sa jedného dňa pustila do novokúpeného ratanového stola, ktorému ohlodala nohu, pre našu špringeršpanielku nastal tvrdý režim. Začali sme chodiť na cvičisko a trénovať poslušnosť. Nebolo to zrejme tým (aj keď si to nahovárane), ale skôr vekom. Devastačné chute sa zmierňovali, až nadobudli znesiteľnú podobu. Dnes už môžeme zabudúť topánky na zemi, ale novinám či servítkam Ema neodolá.
(Sused si do novozrekonštruovaného bytu priniesol šteňa labradora. Ako prvé padli dvere...) Návrat k devastačnej ére sme však zažili ešte raz, keď nám naša drahá Ema za predchádzajúcej výdatnej pomoci introverta Altona povila sedem šteniat. Ako moderná matka sa nezaťažovala výchovou, a len zdiaľky sledovala moje pokusy vyrvať malým lotrom uterák, ktorý ukradli z kúpeľne a chceli si ho bratsky podeliť. Zdalo sa mi, že sa pri tom smejú. Že sa MNE pri tom smejú.
