Tak napríklad prepitné: "Prečo si teraz zaplatil štyridsať korún? A prečo si teraz nezaplatil vôbec nič? Nebude to nezdvorilé? Nebudú sa na nás hnevať?" Moja žena povedala: "Robte, ako cítite, ako uznáte za vhodné. Ak chcete, môžete zaplatiť viac, ale ak chcete, nemusíte dať žiadne prepitné." Táto informácia otcovi ešte viac skomplikovala život.
V Japonsku nemáme vo zvyku platiť prepitné. Za jedlo obyčajne inkasujú v reštaurácii pri pokladni, o prepitnom nemusíme uvažovať. Čašníci žiadne prepitné neočakávajú, napriek tomu obslúžia zákazníka milo a úslužne. To je Japonsko. Naše turistické príručky preto obsahujú kapitolu, v ktorej vysvetľujú japonským turistom, ako to je s prepitným, koľko by mali zaplatiť. Je tam napísané, že takých 15 percent z celkovej sumy je primerané. Videl som turistov, ktorí si na kalkulačke rátali, aké prepitné zaplatiť, aby neurazili personál. Ale povedzte, ak ste platili 3000 korún za jedlo, zaplatíte prepitné 450 korún? To je priveľa, nie? Neskúsení turisti s tendenciou bezhlavo nasledovať turistickú príručku to však urobia. Aj keď neboli spokojní s jedlom a obsluhou.
V niektorých reštauráciách nechávajú hostia prepitné na tanieriku alebo v obale spolu s účtom. V bežných kaviarňach a reštauráciách na Slovensku a v Čechách je však japonský turista stratený. V týchto krajinách je vo zvyku cenu "zaokrúhliť", a tak vlastne rovno povedať čašníkovi, koľko mu chcete zaplatiť. Niekedy sa dostanete do situácie, keď cítite, že čašník čaká, koľko poviete. To sú pre Japonca ťažké chvíle. Nielen kvôli jazykovej bariére, ale aj mentalite. "Cením si vás a vašu prácu na takú a takú sumu peňazí!? To nemôžem robiť," povedal môj otec. Ja už som si za rok a pol pobytu na Slovensku zvykol, ale predsa ma prekvapilo, keď som sa dopočul, že "všimné" platia ženy napríklad aj u kaderníčky. Japonský kaderník vám spraví účes, ostrihá vlasy, a prácu zavŕši tým, že vám dá masáž hlavy a pliec. A to všetko bez "všimného".
Autor: MASAHIKO
