Dočkali sme sa teda konečne ďalšieho zväzku pamätí Jána Kalinu (1913 - 1981), autora, ktorý je neodmysliteľný od dejín slovenského humoru a kabaretu takisto ako jeho pokračovateľská dvojica L&S. Paradoxne, či v podmienkach socializmu skôr zákonite, aj on, aj ona na svoju smiechotvornú satirickú činnosť doplatili: Kalina musel emigrovať, ich vykázali do susedných Čiech. Kalina to mal však o to horšie, že ešte predtým si odsedel v bratislavskom a ilavskom väzení trinásť mesiacov (odsúdili ho síce na dva roky, ale v rámci amnestie bol prepustený). Práve týmto obdobím sa zaoberá jeho kniha Odpočúvaj v pokoji (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT, Bratislava 2004), štvrtá časť memoárového cyklu, vydávaného z autorovej pozostalosti od roku 1999.
Odpočúvaj v pokoji je názov pre tieto spomienky veľmi trefný, lebo vtipne kvalifikuje aktivitu Štátnej bezpečnosti, ktorá sa v prvých fázach normalizácie po roku 1969 zamerala na známeho humoristu a satirika, nevyhovujúceho vtedajšiemu režimu hlavne pre vychýrenú knihu Tisíc a jeden vtip, a namontovala mu do bytu odpočúvacie zariadenie. Kalina však na to prišiel, ba dokonca si odpočúvačku v rohu svojej pracovne vyfotografoval (snímka je okrem ďalších dokumentov uverejnená aj v knihe). No to, čo už mala bezpečnosť odpočuté, stačilo na domovú prehliadku a následné zatknutie manželov Kalinovcov.
Hoci zdeptaný nespravodlivým odsúdením, alebo práve preto, Kalina sa dal do spisovania svojej "basa story" hneď začerstva, ešte pred emigráciou, aby vydal autentické svedectvo o "dôvodoch", pre ktoré mohli v socialistickom režime nevinného človeka odsúdiť alebo čo sa kvalifikovalo ako trestný čin. Kto to dnes číta, môže sa len chytať za hlavu, no zároveň od smiechu aj za brucho, lebo Kalina ani v najnebezpečnejších momentoch nestratil šibeničný humor a v priamej konfrontácii s vyšetrovateľmi, so súdom a potom i s väzenským aparátom sa prejavil ako nenapraviteľný vtipkár, a tak nadľahčil ťaživosť vlastnej situácie.
Okrem toho si pozorne všíma a citlivo vníma všetko okolo seba, lebo takéto prostredie ešte nikdy nezažil; nezaprel v sebe ani spisovateľa, ktorý potom do najmenších detailov zaznamenáva väzenské zvyky, triky a úskoky, opíše rozličné charaktery i povahy zväčša kriminálnikov, ukáže zvláštnu solidaritu odsúdencov, pričom on sám sa správa neobyčajne ľudsky v neľudských podmienkach. Kalina chápal svoj "prípad" v politickom a dobovom kontexte, presvedčil sa, že justičné praktiky normalizácie boli len pokračovaním praktík päťdesiatych rokov inými prostriedkami, čo v texte spomienok doložil citátmi z knihy vtedajšieho politického väzňa Artura Londona, na ktorom sa uplatňovali podobné metódy vyšetrovania i konštrukcie "dôkazov".
Kalina sa nikde bolestínsky nežaluje, skôr sa vysmieva, posmeškuje a ironizuje buď priamo, alebo len tak mimochodom celú sériu vypočúvacích procedúr, tie najnezmyselnejšie tvrdenia vyvracia vtipnými odpoveďami a dobre vie prekuknúť naoko nevinné otázočky. Niet divu, že v tomto "hororovom panoptiku" sa najmä nevinná obeť dostáva do vypätých duševných stavov a nevyhli sa ani Kalinovi. Ale ako sám vraví, veľa ráz mu profesia satirika pomohla pozrieť sa na vlastný osud z odstupu a s nadľahčením. A oboje tu skutočne nachádzame. O čomsi svedčí aj to, že Kalina pred každou kapitolou uviedol vždy nejaký vtip.
Takže Kalinove väzenské memoáre spolu s množstvom obrazových príloh a výborným doplňujúcim doslovom autorovej vdovy Agneši predstavujú na jednej strane cenné svedectvo a na druhej - nech to však neznie ako cynizmus! - aj veselú lektúru plnú čierneho humoru.