Strašidlo komunizmu už je preč. Po Slovensku však blúdi iné čudné zjavenie, hlásajúce, že inteligencia a myslenie majú v treťom miléniu zachrániť civilizáciu. Asi netuší, že Záchranca tróni vysoko nad nami, a bude tak, ako On rozhodne. A keď sa hore rozhoduje o nás bez nás, načo skúmať inteligenciu, prečo sa pokúšať zmapovať niečo také nedotknuteľné a nepreniknuteľné?
Neoberajú nás teórie H. Gardnera deviatich druhoch inteligencie o ilúzie našej božskej (ne)dokonalosti? Kto dnes potrebuje A. Cropleyho a jeho súpis siedmich protikladných vlastností paradoxnej tvorivej osobnosti (ktorá sa na Boha nepodobá ani náhodou), načo vnikať do princípov triarchickej a tiež veľmi ľudskej inteligencie R. Sternberga, prečo pripomínať až nepatričné výskumy H. Eysencka o psychotických sklonoch originálne mysliacich ľudí? A vôbec, načo strácať čas na hŕbu iných, často protikladných poznatkov, vyplývajúcich z analýzy stoviek ďalších prác o ľudskej inteligencii a myslení?
Ak by bol mozog naozaj čierna skrinka, zrodená a uzatvorená z vyššej moci, Ruiselova kniha by bola zbytočná (iba ak by poslúžila ako posledný argument v boji proti čarodejniciam, ktoré neznášajú poznanie, pretože je veľká a ťažká). Autor však dokazuje, že o nejakej čiernej skrinke v našich hlavách nemôže byť reč. Dokonca sa pokúša v jedinej knihe nájsť poriadok v chaose, akým celá psychológia inteligencie a myslenia ešte stále je (alebo ako sa aspoň javí nepoučenému čitateľovi).
Recenzent(?), ktorý už počul čosi o inkvizícii, radšej priznáva bez mučenia, že bolo nad jeho sily pozorne prečítať celú 430-stranovú knihu. Venoval jej však dosť času na to, aby okrem nečakanej inšpirácie na napísanie týchto zopár viet v nej našiel tiež niekoľko štylistických neobratností; veta, v ktorej "dochádza k inteligentnému správaniu", ho pripravila o zopár čoraz cennejších vlasov, a márne lúštenie Clowes-Huffmanovej schémy na str. 388 ho definitívne presvedčilo, že nemá ani za mak priestorovej inteligencie (a že v čase lovcov a zberačiek by už dávno kdesi zmrzol, lebo by po neúspešnom love na mamuta nenašiel cestu do jaskyne).
Ale vážne. Spolu s autorom, ktorý odviedol syzifovskú prácu, aj vydavateľstvo Ikar, presnejšie tých zopár ľudí, ktorí na knihe pracovali, do nej vložili chvályhodnú nadprácu. Slovensko nie je krajinou, kde by na osvetovú činnosť podobného typu dostávali autori bohaté granty, nie je ani krajinou, kde by takéto publikácie pripravovalo niekoľko dobre platených redaktorov, ktorí by asi vyradili každý menej zrozumiteľný obrázok alebo prepísali každú nešťastnú frázu v štýle Dawkinsa. Slovensko je štátom, kde tisíckorunáčka stačí na riešenie "transformačných problémov" dôchodcov a kde deravú loď vzdelania a vedy kormidluje politická strana, ktorá dáva pred poznaním prednosť viere; keď naviac zoberieme do úvahy obmedzený trh, je tým hádam povedané takmer všetko, ak ide o podmienky vydávania vedecko-populárnej literatúry.
Decentne vyslovené želanie autora, aby si knihu spolu so študentmi psychológie, ekonómami, lekármi a novinármi prelistovali aj politici, je preto pochopiteľné, v tomto kútiku sveta však priveľmi optimistické. Politici by si však túto knihu naozaj mohli aspoň požičať, najmä tí, ktorí považujú za vrchol myslenia filozofiu Tomáša Akvinského (mimochodom, autor v knihe rozoberá jeho učenie na 37 riadkoch, takže Immanuel Kant, ktorý dostal iba 17, by sa mohol cítiť ukrivdený).
Počas stáročí po Tomášovi Akvinskom totiž vyrástla ohromná a stále otvorená názorová pyramída, svedčiaca o tom, že mnohorakosť svetov, v ktorých žije každý z nás, neznesie čierno-biele videnie.
