ratmi Kryštofom a Davidom komponuje a spieva folkové piesne, aj keď priznáva vlastný mindrák voči otcovi, skladateľovi Petrovi Ebenovi. Pravidelne konferuje Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch. Marek Eben.

Napriek tomu, že ste premýšľavý človek, vybrali ste si moderovanie, ktoré vyžaduje istú povrchnosť. Neprekáža vám?
Povrchnosť je nebezpečná. Keď sa vám darí, tak sa zdá, že sa to dá rovnako úspešne robiť stále, ale ono to tak nejde. Táto profesia je ako hladné zviera, ktorému stále musíte dávať nejakú potravu, a keď nenakŕmite svoj vnútrajšok, tak to časom dopadne zle. Na druhej strane je pre mňa Plaváreň výživná. Veľa si čítam o svojich hosťoch, lebo si neviem predstaviť, že by som prišiel za nimi nepripravený. Zdalo by sa mi to neslušné.
Popri hviezdach Na plavárni predstavujete mediálne neznámych ľudí, ktorí sú pojmami len v kruhu svojho odboru. Odráža sa to nejako na sledovanosti relácie?
Viete, že práve na takýchto hostí chodí najviac reakcií? Keď sa mi podarí nájsť niekoho, kto je zažraný do svojej práce a ešte o nej dokáže aj rozprávať, môže robiť čokoľvek na svete, aj tak nadchne diváka. Je to nákazlivé dobrodružstvo.
S akým kurióznym povolaním ste sa napríklad stretli?
Raz som mal na návšteve profesora Dalibora Povolného, ktorý sa zaoberá aplikovanou entomológiou - volajú ho ako súdneho znalca k skúmaniu mŕtvol. Podľa vzoriek hmyzu - či je v štádiu larvy, či prvej, alebo druhej kukly - dokáže určiť čas, kedy človek zomrel. Oplýva zvláštnym čiernym humorom. Pohoršoval sa nad dnešnými policajtmi, ktorí mu poslali vzorku zo zátylku mŕtvoly ležiacej tvárou k zemi: ‚To nie je možné! Tam dole, kde sa mŕtvola dotýka so zemou, je úplne iný druh hmyzu. Predsa ju musia obrátiť a pohrať sa s ňou!' Je mu ľahostajné, z akého zdroja k nemu hmyz prichádza - aj mŕtveho človeka berie ako nálezisko, a v tomto prípade lajdácky obhliadnuté. Bolo to strhujúce.
Len nedávno vyšli niektoré vaše rozhovory z relácie Na plavárni aj knižne. Prečítali ste si ich?
V televízii sme už odvysielali vyše dvesto častí. Kniha je zostavená z prvej stovky a na veľa vecí som už odvtedy pozabudol. Do textovej podoby ich skvele prepísal Jiří Janoušek - klasik novinového rozhovoru. Po čase som si ich prečítal rád, veľa vecí som akoby odznova objavil. Knižná forma je fajn, pri ČT nikdy neviete, čo sa kedy vymaže.
Desať rokov ste uvádzali populárnu vedomostnú súťaž O poklad Anežky Českej. Nedávno ju však ČT pozastavila. Dnes je Česká televízia v útlme, čo ju podľa vás čaká?
Raz sme naozaj museli s Anežkou skončiť, ale ešte chvíľu by nám to bolo vydržalo, lebo historických objektov je stále dosť. Je to smutné, lebo súťaže ako Milionár, Padák, Superstar, Riskuj sú prevzatými formátmi zo zahraničných televízií, ale niečo ako Anežka nemali nikde, nezaplatili by to. My sme ešte mohli využiť mimoriadnu situáciu, keď nám naši kasteláni zámkov umožňovali nakrúcať zadarmo. Obávam sa, že nás čaká smutné zanikanie jedného z kanálov ČT. Tlak zo strany politikov na jeho privatizáciu je obrovský.
Našťastie, o vašu talkšou ešte záujem má. Na obrazovke vaše rozhovory trvajú asi 25 minút. Aké dlhé sú pri nakrúcaní?
Väčšinou nakrútime skoro dvakrát toľko ako použijeme.
Nekrváca vám srdce pri strihaní?
Z tohto dôvodu do strižne vôbec nechodím. Honza Hojtaš, ktorý je kameramanom a režisérom tohto programu, vezme domov hrubý materiál, napozerá si ho, a keď príde do strižne, už vie presne, čo má urobiť. Znakom jeho skvelého strihu je to, že vždy vo výsledku nájdem silné miesta rozhovoru, a keď sa snažím spomenúť si, čo neodznelo, neviem na to prísť.
Tajomstvom úspechu vašich rozhovorov je aj vaša neskrývaná zvedavosť a údiv, o ktorom, mimochodom, hovorí Aristoteles, že je počiatkom filozofie...
Ono je sa čomu čudovať.
Dokážete aj vy takto zaujať svojich hostí? Pozrú sa na vás niekedy vaším pohľadom?
Veľmi často sú predo mnou ľudia, ktorí sú takí mediálne atraktívni, že už odpovedali novinárom na všetky otázky, aké vôbec existujú. Vtedy je ťažké vymyslieť si niečo nezvyčajné. Zároveň si musím dávať pozor, aby som sa vyhol nejakej vlastnej exhibícii, lebo nikto nie je zvedavý na myšlienky moderátora, ale hosťa. Keď sme však mali v Plavárni Klausa Voormana - chlapíka , ktorý sa veľmi dobre poznal s Beatles, spravil pre nich prebal platne Revolver a dokonca vraj práve jeho žena vymyslela ich legendárne účesy, podarilo sa mi ho zaujať. Trúfol som si povedať mu, že českí muzikanti majú aforizmus, že každá kapela má svoju Yoko Ono. To ho evidentne pobavilo - asi si s ňou veľa vytrpel. A nášmu rozhovoru to určite pomohlo. Prezradil nám, napríklad, čo nikto z nás predtým vôbec netušil, že John Lennon nehral na koncerte pre Bangladéš práve kvôli nej. Keď dal totiž vedieť, že tam príde s Yoko, muzikanti povedali, že buď príde sám, alebo vôbec.
Medzi vašimi hosťami sa nedávno ocitol aj exprezident Václav Havel, s ktorým ste sa zhovárali o tom, ako sa bez funkcie odznovu učí normálne žiť. Na vašu otázku, čo mu najviac chýbalo počas trinástich rokov na Pražskom hrade, sa tento intelektuál nečakane priznal, že vôbec nemal čas čítať. Čo musíte z toho, čo máte rád, pre svoju hektickú profesiu obetovať a odložiť "na potom" vy? Máte čas komponovať?
To určite. Keď som s bratmi robil poslednú platňu Já na tom dělám, aby som získal čas na skúšanie s kapelou a nakrúcanie, dal som výpoveď v divadle. Mám však absurdne rovnaký problém, ako pán prezident. Veľmi málo čítam. Presnejšie, čítam stále, ale materiály o ľuďoch, s ktorými chcem hovoriť a veľmi často je to odborná literatúra, žiadna beletria. Dostal som sa takto k veciam, ktoré by som si normálne nikdy nevzal do ruky. Napríklad aj k neurochirurgii. Bolo to zaujímavé.
Reláciu vediete pokojne a nekonfrontačne. Mali ste niekedy Na plavárni hosťa, s ktorým ste hlboko nesúhlasili?
Ľudí si vyberám vopred, a keď o niekom viem, že by som sa s ním musel dostať do konfliktu, tak si ho radšej nepozvem. Prečo by ste si pozývali domov niekoho, o kom viete, že sa s ním za prvých desať minút pohádate? Samozrejme, že sa stane, že s hosťom v niečom drobnom nesúhlasím, ale to je normálne - veď by sme neboli ľuďmi, keby sme mali všetci rovnaký názor.
Väčšinu svojho pracovného dňa komunikujete. Neodráža sa to nejako v partnerskom dialógu s vašou manželkou, ktorá je pripútaná k invalidnému kreslu a teší sa na vašu pozornosť?
Ani nie. Moja žena je zhovorčivá a ja rovnako. Že by sme vedľa seba sedeli a nič nehovorili, to sa nám nestáva. Je jasné, že som unavený, ale zároveň mám aj plno podnetov, o ktorých sa mi hovoriť chce. Markéta bola herečkou, médiá dokonale pozná, a tak máme spoločný jazyk. Zaujíma ju môj pracovný život, ktorý je relatívne pestrý.
Dá sa povedať, že jej sprostredkúvate širší kontakt so svetom?
To by som nepovedal, lebo ona je vo svete pomerne dosť. Keď môžeme, chodíme všade spolu. Jazdíme spolu na festival do Karlových Varov a boli sme, napríklad, spolu aj na koncerte Paula McCartneyho. Pravdou však je, že mi nechce robiť sprievod, keď niečo robím, pretože pri jej druhu choroby potrebuje určitý servis a ja som vtedy sústredený na prácu asom nervózny.
V jednom rozhovore ste o sebe povedali, že keby ste pozvali Na plaváreň samého seba, stále by ste si nadávali. Prečo?
Pretože stále vidím tie veci, ktoré robím zle. Chcel by som vyzerať inak, reagovať inak... Nerád sa na seba pozerám.
Nemáte na seba prehnané nároky? Túžite po dokonalosti?
Človek by mal vidieť vlastné chyby. Netvrdím, že by mal byť stále nespokojný, ale rezervy má určite každý. Keď sme nakrúcali reláciu O poklad Anežky Českej a dokončila sa nejaká sekvencia, všetci sa išli pozrieť k monitoru, ako to dopadlo. Ja som to nikdy nerobil, lebo som bol deprimovaný z toho, že to nie je podľa mojej predstavy. Hovoril som si, že si nebudem kaziť náladu a radšej si dám obed. Chýb je veľa.
Pre českých divákov ste sa stali vzorom akejsi mravnej dokonalosti a skromnosti. Dokonca vás chceli navrhnúť na kandidáta na prezidenta. Myslíte, že to, aký ste k sebe nezvyčajne kritický, súvisí s vašou hlbokou vierou, ktorú netajíte?
Mediálny obraz, ktorý si o mne ľudia vytvorili, príliš nezodpovedá pravde. Považujem sa za normálneho človeka, o ktorom sa vytvorili mýty. Už som počul aj to, že vraj nikdy nepoužijem sprosté slovo, čo teda nie je pravda. Poviem ho, a celkom rád. Nepáči sa mi však v médiách. Obrazovka je ako lupa - všetko zveličí a nie každému to prejde. Musí to byť stopercentná indikácia, aby sa také slovo dalo použiť.
Váš otec Petr Eben celý život komponuje vysokú duchovnú hudbu. Ako ste uňho s bratmi obstáli s folkovými pesničkami?
Vždy bol k našej muzike tolerantný. Každý však má nejaký mindrák, a ja som ho musel mať z otca. Čím ďalej počúvam jeho veci, tým viac žasnem nad kapacitou jeho nápadov. Čas všetko preveril. Keď dnes vidím, ako často sa hrajú jeho skladby, ktoré napísal v 50. rokoch, hovorí to o všetkom. Pomaly sa stali klasikou. Ešte pred štyridsiatimi rokmi mu všetci vyčítali, že je málo moderný a že komponuje príliš melodické veci, ale dnes sa zas dobové avantgardné kúsky skoro vôbec nehrajú. Márna sláva, ak tam nie je muzika, málokedy to prežije.
Svoju prvú zlatú platňu však váš otec získal za pesničky k rozprávke Medvedík Pu, ktorú ste načítali a naspievali vy. Ako to vtedy hodnotil?
Takto vyzerá spravodlivosť tohto sveta. Otec sa však tešil. Bolo mu jedno, či je to len detská pesnička, alebo orchestrálne náročné dielo. Dôležité preňho bolo, že sa to hrá. Pocitmi ukrivdenosti nikdy netrpel. Keď v 50. rokoch komponoval organovú hudbu, nikto neveril, že sa vôbec bude niekedy hrať, a vopred ho odsudzovali na neúspech. Ak mu však niekedy niečo prinieslo rešpekt aj v zahraničí, tak práve ona. Dnes nestretnete organového hráča, ktorý by nepoznal nejakú otcovu skladbu.
V rozprávke o Medvedíkovi Pu čítate dialóg medzi prasiatkom a medvedíkom, kde Pu hovorí, že keď sa zobudí, prvé, čo mu zíde na um, je to, čo dobré si dá pod zub. Prasiatko sa zasa teší, čo pekné v ten deň zažije, na čo medvedík odpovie, že je to predsa to isté. Čo prvé zíde na um ráno vám?
Nemám príliš dobré rána. Spím menej, ako by som chcel. Ranné zobúdzania sú pre mňa muky. A čím som starší, tým je to horšie. Mám rád rána, keď ma cez deň nečaká žiadny stres, alebo keď popoludní idem nakrúcať Na plavárni. Zvyčajne som vopred pripravený a už sa môžem len tešiť na svojho hosťa. Keď ma však čaká priamy prenos, je to strašné. Trasiem sa, už keď si čistím zuby. Nemusím ani hýbať rukou - čistí sa to samo.
V jednej zo svojich zimných relácií sa vám podarilo dostať pred kameru aj dalajlámu. Keď ste sa ho pýtali, ako si spomína na Maa Ce-tunga, odpovedal vám duchovný vodca Tibeťanov, že tento masový vrah bol veľmi sympatický človek. Ako ste to vnímali vo vašom štúdiu vy?
Bol som konsternovaný.
Čo zaujímavé vám hovoril, čo sa nedostalo na obrazovku?
Poznamenal, že Tibeťania zvádzajú boj o holé prežitie, a ak sa do desiatich rokov niečo nestane, pôvodný Tibet pravdepodobne zmizne. Číňania ho asimilujú ekonomickou cestou - vytvorili tam veľa pracovných príležitostí s lepšími podmienkami ako v samotnej Číne. Každý deň tam prichádzajú vlakové súpravy s novými obyvateľmi. Pôvodné obyvateľstvo sa len bezbranne prizerá. Dalajláma je však zásadne proti násiliu. Stále sa snaží porozumieť tomu, prečo to tí Číňania všetko robia a aké majú motívy. Pýtal som sa ho, čo by robil, keby Tibeťania povstali so zbraňou v ruke. Povedal, že by rezignoval. Myslím si však, že schopnosť úplne sa zbaviť nenávisti je dar, ktorý nedostanete zadarmo. Keď to niekto dokáže, vyhral. Škrtne tým tie najhoršie stresy.
Bol vám osobne sympatický?
Hoci je to vysoko duchovná bytosť, prejavuje sa veľmi prosto. Žije v exile v indickom kláštore, ráno kŕmi vtáčikov, a keď sa na nich začínajú zlietať dravce, tak mu to ide na nervy, že berie vzduchovku a strieľa po nich, aby ich odplašil. Nadchlo ma to. Nie je nejakou znôškou dokonalostí, má normálne pocity a odvahu hovoriť o nich. Jeho dar prostoty nie je zadarmo, určite na ňom musel tvrdo pracovať, dokázal úplne orezať vlastné ambície, aby sa mohol stať služobníkom svojho národa. Riaditeľka hotela, kde býval, mi prezradila, že si rád zajedol - jedny jeho raňajky by nám stačili na štyri dni, a nebola to len vegetariánska strava. Obdivujem to, lebo ja sám nemám rád príliš ortodoxné správanie. Je mi podozrivé, lebo upozorňuje na otázku neprispôsobivosti k ostatným.
Videli ste už film Umučenie Ježiša Krista?
Pravdupovediac, ešte len zbieram odvahu.
Pýtam sa aj preto, lebo nedávno ste boli so svojím otcom v Jeruzaleme, kde ste v staroangličtine deklamovali v jednom z jeho duchovných oratórií. Ako na vás ako veriacich katolíkov zapôsobilo sväté mesto a krížová cesta?
Nikdy som nič podobné nevidel. Vedľa seba tam žijú náboženstvá, ktoré sú oddelené jednou ulicou a všetky majú vlastné sväté miesta, počnúc ortodoxnými cirkvami až po nové ultraevanjelické sekty, ktoré síce nemôžu tvrdiť, že Ježiš nebol ukrižovaný v Jeruzaleme, ale neznesú pomyslenie, že by to malo byť tam, kde to určila katolícka cirkev. Aj oni majú všetky sväté miesta v Jeruzaleme, ale inde, aspoň o pár metrov ďalej. Mne je úplne jedno, kde presne sú, pretože to, čo sa tam pred 2000 rokmi odohralo, presahuje nejaké štvorcové metre.
Cítiť to tam?
Veľa som počul o múre nárekov, ale keď som ho videl zblízka, v celom komplexe stavieb, zistil som, že je len akýmsi soklom chrámovej hory. Zatiaľ, čo dole sa modlia Židia k svojmu Bohu, hore, na stene, tam, kde bol kedysi Šalamúnov chrám, teraz stoja mešity, v ktorých sa modlia k tomu svojmu ich najväčší nepriatelia. Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať s ľuďmi, aby raz nastal pokoj. Bol by to najväčší úspech ľudstva, keby sa dokázali v mieri všetci modliť na jednom mieste, každý ku svojmu Bohu.
Neveríte, že by to mohlo byť možné?
Je to veľmi ťažká úloha. Naozaj neviem, či sa to niekedy podarí.
Francúzsky básnik a literát Leon Bloye raz nekompromisne napísal, že kresťan, ktorý nie je hrdina, je prasa. Poznáte túto myšlienku?
Myslím, že na tom niečo je. Už len to, keď niekto v súčasnosti dokáže dodržať Desatoro, je svojím spôsobom hrdinstvom. Keby sme si hneď odmysleli existenciu niečoho vyššieho ako je Boh, zistili by sme, že je to ten najspoľahlivejší návod, ako sa to tu dá celé prežiť. A to neznamená, že preto musí zachraňovať topiacich sa ľudí. Keď žena, ktorá je dobrou matkou, dokáže pre spoločnosť vychovať troch kvalitných ľudí, aj to považujem za veľké hrdinstvo.
Je pre vás humor jedným z nástrojov na prežitie v tomto svete?
Určite. Myslím, že sme ho dostali pre to, aby sa to tu dalo vydržať. Humor očisťuje. Je, napríklad, zásadnou podmienkou šťastného manželstva. Neviem si predstaviť, že by som so svojou ženou vôbec nežartoval. Veľa sme sa nasmiali aj na áre, aj keď sme boli naozaj v zlej situácii, ale zachraňovalo nás to.
Aj tento rok ste sa stali absolútnym víťazom TýTý - súťaže o najpopulárnejšie osobnosti českej televíznej obrazovky. Medzi víťazmi sa ocitla aj zábavná šou TeleTele, známa svojimi drsnými žartmi. Čo si myslíte o takomto humore?
Občas si to pozriem. Je obdivuhodné, ako dokážu každý týždeň vyprodukovať program, kde sa aspoň raz určite a schuti zasmejete. Len pokrytec by to poprel. Hľadím na nich s obdivom. Nie je nič ťažšie a nevďačnejšie, ako robiť zábavu. Ľudia ju vnímajú ako niečo menejcenné, niečo, čo je trochu pod úroveň. Komik má vždy o niečo horšie postavenie ako tragéd. Keď príde do krčmy tragéd, budú mu hovoriť majstre a vykať. Keď príde komik, budú mu tykať a chcieť od neho, aby si s nimi dal panáka.
Ľudia si vás vážia za vašu serióznosť a zároveň oceňujú váš vtip. Dá sa povedať, že robíte zábavnú publicistiku?
Páčilo by sa mi takéto označenie, pokladal by som ho za česť. Priznám sa však, že najväčšiu eufóriu som v živote zažíval, keď som stál na pódiu a hral som spolu so skvelými muzikantmi hudbu, ktorú mám rád. Vôbec sa tým starým rockerom nečudujem, že sa im stále chce koncertovať.

Kto je to
Marek Eben (1957) - populárny český herec, moderátor a pesničkár. Je synom skladateľa Petra Ebena a synovcom skladateľa Ilju Hurníka. So svojimi dvoma bratmi Kryštofom a Davidom dvakrát vyhral legendárny folkový festival Porta a ich posledné CD "Já na tom dělám" sa minulý rok stalo platinovým. Hrá na gitare, balalajke, bendže a na klavíri. Za manželku má herečku Markétu Fišerovú, ktorá je už viac ako desať rokov po ťažkej chorobe pripútana k vozíčku. Je stálym konferencierom MFF v Karlových Varoch. So svojím otcom, Petrom Ebenom, získal Zlatú platňu za nahrávku rozprávky Medvedík Pu. Komponuje divadlenú hudbu a dnes už len ako hosť účinkuje v inscenáciách divadla Štúdio Ypsilon. Je držiteľom niekoľkých cien o najpopulárnejšiu tvár českej televíznej obrazovky TýTý. Desať rokov uvádzal televíznu súťaž O poklad Anežky Českej a už dva roky každý týždeň na ČT 2 pozýva na rozhovor zaujímavých hostí do svojej polhodinovej talkšou Na plavárni. Niektoré rozhovory vyšli v týchto dňoch v knižnej podobe.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ČTK