Nie každej žene sa podarí vydať sa - a nie každú to trápi. No keby to niektorú z nevydatých čitateliek trápilo, mám pre ne dobrú správu: nikdy nie je neskoro.
Boli sme na dovolenke v podtatranskej dedinke. Izbu nám prenajala staršia pani, volala sa Alžbeta Petrikovičová. Hneď v prvý deň sa mi zdôverila, že síce nikdy nezažila, čo je to mať muža a radosť z detí, no vďaka tomu si mohla z penzie ušetriť na pekný pomník. Vopred ho zaplatila a práve ho mala od kamenárov prebrať. Poprosila ma, či by som na kolaudáciu nešla s ňou.

Na cintoríne pri pomníku stáli dvaja kamenári v montérkach a tretí, zrejme šéf,
v tesilovom obleku. Pani domáca si nasadila okuliare a čítala nápis na pomníku. „Ale veď ja sa nevolám Petríková!" zvolala. „Dala som vám svoje meno správne napísané na papieriku."

Šéf siahol do vrecka a vytiahol papierik. „Máte pravdu," povedal. „Lenže vec má háčik. Pomník je úzky, a priezvisko Petrikovičová dlhé, nezmestilo sa nám, museli sme ho krátiť. Veď ešte pred to musíme dostať aj vaše krstné meno Alžbeta. Takisto dlhé. Nepoviem, keby ste sa volali Eva."

„Nemali ste dávať celé Alžbeta. Stačilo Alžb.," povedala naša domáca smutne. „Alžb.? Čo by to bolo za meno?" začudoval sa šéf.

„Mohli ste to dať do dvoch riadkov," zamiešala som sa aj ja. „Alebo zvoliť menšie písmená. Objednávateľka takýto pomník nemusí prijať. Vybrúsite to a prepíšete."

„Spadli ste z brezy? Museli by sme pomník odviezť do dielne. Nastojato a tu na cintoríne sa brúsiť nedá. A pani Petrikovičová by nám musela zaplatiť novú robotu."

Doma som pani domácu presvedčila, že meno musia opraviť a že ju to nesmie stáť už ani korunu navyše. Sľúbila, že neustúpi.

Keď sme po rokoch prechádzali tou dedinkou, dozvedeli sme sa, že pani Petrikovičová už nežije. Zašli sme na cintorín a prečítali sme si na jej pomníku nápis v dvoch riadkoch. V jednom stálo: TU LEŽÍ ALŽBETA PETRÍKOVÁ. A v druhom: RODENÁ PETRIKOVIČOVÁ.

Neustúpila. Ale ani kamenári. Než by mali vláčiť pomník do dielne, radšej urobili zo slobodnej vydatú.