ov a ďakovala za to, že prežili prvý ťažký rok v Novom svete.

Na začiatku nebývalej tradície bolo 101 pútnikov, ktorí sa iba rok predtým doplavili z Anglicka na lodi Mayflower do Ameriky. Na druhej strane Atlantiku hľadali slobodu pre svoje protestantské, puritánske poňatie náboženstva. Deň vďakyvzdania však nepatrí len protestantom. Je to jediný spoločný sviatok všetkých Američanov bez ohľadu na vierovyznanie.

Ako to už v histórii býva, aj táto tradícia vznikla náhodne. Keď sa loď Mayflower blížila k severovýchodným brehom Ameriky, more sa doslova zbláznilo. Posádku síce tvorili skúsení muži, ale aj tak hrozilo, že napokon nedokážu v rozbúrených vlnách pristáť. Búrka odniesla loď ďaleko od miesta, ktoré si pútnici vyhliadli ako miesto, kde zakotvia po prvýkrát.

Pútnici sa hneď pustili do budovania prvej osady. Z ničoho dokázali veľmi rýchlo vybudovať drevenú osadu. Čoskoro však drsná zima začala zabíjať. Polovica osadníkov sa nedožila najbližšej jari. Ostatných zachránili Indiáni z neďalekej dediny. Priniesli jedlo a kožušiny.

Na jar prišiel k Angličanom Indián Squanto z kmeňa Wampanoag. Daroval im semená kukurice a poradil, ako ich zasiať. Na jeseň ich prekvapila bohatá úroda. Rýchlo sa naučili obchodovať s kožušinami a nájsť kvalitné drevo na stavbu lodí. Nasledujúci rok tak mohli dramatický príchod do Nového sveta osláviť veľkou hostinou, na ktorú pozvali aj Indiánov. Im, ale v prvom rade Bohu, ďakovali za prežitie.

Oslavy spojené s modlitbami trvali až tri dni. Hostina bola pod holým nebom, pretože William Bradford, prvý guvernér kolónie Plymouth, pozval až 90 Indiánov. Také množsto ľudí by sa do jeho dreveného domu nepomestilo.

Tradícia vďakyvzdania sa potom udržiavala, ale dlho nemala charakter národného sviatku. Stalo sa tak až v roku 1789, keď slávny prezident George Washington vyhlásil posledný novembrový deň každého roku za Národný deň vďakyvzdania. Spoločne s ním sa oslavovala aj americká ústava.

Tretí americký prezident Thomas Jefferson, ktorý bol známy nielen bystrým mozgom, ale aj nečakanými rozhodnutiami, si tento sviatok neobľúbil. Pre veľké hodovanie ho prirovnával ku kráľovským praktikám. A tie v Amerike nemali miesto. Amerika bola predsa slobodná a demokratická republika. Dnes možno povedať, že múdry muž obsah sviatku nepochopil. Hostina bola iba sprievodným javom vrúcneho modlenia a ďakovania Bohu za pomoc pred istou záhubou prvých osadníkov.

V roku 1863 poetka Sarah Josepha Hala, autorka povestnej poémy Mary mala malé jahňa, presvedčila Abrahama Lincolna, aby vyhlásil „Thanksgiving Day“ za národný sviatok. Navrhla posledný novembrový štvrtok, aby sa nadviazalo na Washingtonovo rozhodnutie. Od roku 1941 sa tento najväčší americký sviatok oslavuje vo štvrtý novembrový štvrtok.

Na stoloch amerických rodín bude dnes tróniť pečený či restovaný moriak. K nemu pyré zo sladkých zemiakov poliate omáčkou s brusnicami a k tomu všetkému povestný tekvicový koláč.

Zídu sa rodiny a príbuzní zo všetkých končín Ameriky. Aj keď v menšom počte ako po iné roky, lebo strach z lietania po teroristickom útoku z 11. septembra prikoval mnohých Američanov k zemi. Každoročné veľké sťahovanie za príbuznými bude preto tohto roku menšie.

Tradícia je však mimoriadne silná. Veď vtedy, pred 380 rokmi, sa to všetko začalo: zrodil sa veľký americký sen o slobode, šťastí a úspechu.

Zajtra – Aféra Irán-Contras