Bez blues by nebolo jazzu a nebolo by ani rocku. Len málo jazzmanov a rockerov priamo nevyužíva bluesové prvky a postupy. Blues je navyše nabíjačka na každú batériu, ako hovoril publicista Lubomír Dorůžka. Keď štýly a smery rocku uletia, v zemitom blues vždy nájdu nové živiny. A, samozrejme, blues je aj samostatný žáner, ktorý si s láskou hýčkajú hudobníci a fanúšikovia, často veľmi konzervatívni. Jedným z nich je skladateľ, spevák a gitarista Ján Litecký-Šveda.
Publikácia je de facto zborníkom a slovníkom. V zborníku sú texty o aspektoch bluesu vo svete a na Slovensku, o kluboch a trnavskej bluesovej scéne. Nasleduje slovníková časť s profilmi umelcov, skupín, festivalov a materiálom o Slovenskej bluesovej spoločnosti, schéma vývoja blues a sekcia, venovaná bluesovým textom slovenských autorov.
Kapitola o svetovom blues sa síce začína skvele - vyvrátením rozšírených povier o bluese, ale je aj najkontroverznejšia. Litecký-Šveda považuje blues za dionýzsky princíp, ktorý konečne prevetral meštiacku európsku kultúru. "Blues má vo veľkej miere tie vlastnosti, ktoré sa v tzv. vyššom umení, lepšie povedané, v umení pre meštiakov, takmer nevyskytujú. Sú to vrúcnosť, nehatená sila výrazu, dynamika, nepravidelnosť, nedovŕšenosť - to, čo tak majú radi prostí ľudia a básnici," píše Litecký. Nezdá sa mi, že by povedzme Bach, Stravinskij alebo Bartók neoplývali väčšinou zmienených devíz. Okrem tej nedovŕšenosti, samozrejme.
Bluesom je rock presiaknutý, ale určite je, jemne povedané, veľmi problematické konštatovať, že Beatles dosiahli také úspechy, lebo vedeli naservírovať bluesové prvky aj priemernému poslucháčovi. Okrem kontroverzných miest však vzdelaný autor Litecký-Šveda rozvíja aj objavné analógie medzi bluesom, resp. súčasnou populárnou hudbou a antickým Gréckom. Napokon konštatuje, že blues je prostriedok na liečenie skôrnatených sŕdc, napadnutých chorobou zvanou pokrok. Nuž, bluesmani boli vždy skôr staromilci.
Ďalšie kapitoly sú užitočné. Ľudská pamäť je pomerne nespoľahlivé archívne médium a každú knihu podobného typu vítam s potleskom. Kapitola o slovenskej bluesovej scéne je kompetentná. S dvoma výhradami. To, že je Ján Litecký-Šveda významná bluesová osobnosť, je jasné. To, že sa nemohol vo svojom texte obísť, je jasné tiež. Ale prečo je jediný citát knihy také neuveriteľné self-promo o tom, že Litecký-Šveda je zoslaný z neba a aký je to strom, ktorý treba navštíviť a spoznať? Apropo, prečo autori vôbec necitujú ľudí, o ktorých píšu? Spomienky súčasníkov mi bolestne chýbajú v celej knihe.
Život, to je to, čo chýba aj v kapitole o bluesových puboch, ktorá je zoznamom, kde sa hralo, kto hral, prípadne kto hranie vybavoval. Veď kde vzniká množstvo neuveriteľných situácií, ak nie pri pive a hudbe?
Tretia, doplnková kapitola stručne mapuje trnavskú scénu; Trnava je totiž mesto, ktoré s Bratislavou tvorí chrbticu slovenského blues. Najhodnotnejšou sekciou sú heslá, ktoré sú vypracované úplne korektne a svojskú poetiku majú aj uverejnené bluesové texty.
Vďaka knihám neprichádzame o svoju identitu a takéto počiny sú veľmi dôležité. Bluesmani a fanúšikovia blues môžu byť spokojní, to, čo je v knihe Blues na Slovensku, už nikto nikdy nezabudne. Ako dokument je v poriadku, ale ako čitateľ chcem čítanie. Kniha pôsobí papierovo práve pre to, že autori nevyšli s diktafónom k ľuďom, o ktorých píšu, a nezaznamenali spomienky súčasníkov. A blues je predsa živá hudba, ktorá obsahuje vrúcnosť, nehatenú silu výrazu.
