Niektoré deti kvôli zlým známkam na vysvedčení reagujú skratovo - neprídu domov, vo vážnejších prípadoch sa pokúsia o samovraždu. Podľa školskej psychologičky Gabriely Herényiovej reakcie detí závisia od toho, aký majú vzťah ku známkam ich rodičia. Spolu s ňou sme ich rozdelili do niekoľkých kategórií. V ktorej sa nájdete vy?
1. Rodičia tlačiaci na známky
Sú to rodičia, ktorí dávajú deťom najavo, že dobré známky sú pre nich prvoradé. Tlačia na deti, aby sa dobre učili, za dobré známky ich odmeňujú, za zlé trestajú. Často však pritom vôbec nemusia vedieť, v čom je ich dieťa skutočne dobré a čo ho zaujíma, keďže ich jediným záujmom sú známky.
Výsledok: Takáto rodina vychováva neurotické deti, ktoré nechcú sklamať rodičov. V škole musia byť vždy prvé, buď v predmete, alebo najlepšie v celej triede. Často bývajú až patologicky ambiciózne. Každý neúspech, aj malý, je pre ne ranou pod pás, ktorú ťažko nesú. Sú to deti, ktoré sa pre zlé známky môžu pokúsiť aj o samovraždu.
2. Rodičia, ktorí známkami vydierajú
"Vidíš, ja ti dávam všetko, a ty ani len dobrú známku nedonesieš?" to sú najčastejšie slová tejto skupiny rodičov. Ide o rodičov, ktorí sú prehnane ambiciózni a chcú mať z detí najlepších matematikárov či slovenčinárov, a zároveň ich zavaľujú aj množstvom krúžkov a povinností. Práve z ich úst často počuť nepríjemnú vetu, keď dieťa donesie domov dvojku. "A nemohla to byť jednotka?"
Výsledok: Deti majú permanentne pocit neúspechu, stále sa im zdá, že sa učivo mohli naučiť lepšie, a že mohli urobiť viac preto, aby v škole lepšie prosperovali. Môžu získať pocit, že sú pre rodičov sklamaním, nech sa akokoľvek snažia.
3. Rodičia, zobúdzajúci sa až v čase vysvedčení
Do tejto skupiny patria rodičia, ktorí deti pri školských povinnostiach celý rok nekontrolujú. Zobudia sa až v čase vysvedčenia, pričom sú často prekvapení, že ich dieťa v škole neprospieva. Zvyknú učiteľov obviňovať z nespravodlivého hodnotenia dieťaťa a v škole robia veľký "krik". "Však každý deň sedel za stolom a učil sa!" hovorievajú. "Ak však žiak sedí za stolom, neznamená to, že sa aj učí," upozorňuje psychologička.
Výsledok: Dieťa nie je naučené učiť sa, nemá návyky venovať sa školskej príprave pravidelne. V škole preto niekedy môže excelovať, niekedy nič nevie.
4. Rodičia realisti
Sú to rodičia, ktorí vedia, čo môžu od dieťaťa očakávať, v čom je dobré a čo mu nejde. K známkam pristupujú realisticky, pretože vedia, že len dobré známky nemusia deťom zaručiť v živote úspech, a že každý môže mať deň, keď sa mu nedarí. Väčšinou ide o rodičov, ktorí už v živote niečo "preskákali". Prospech dieťaťa sledujú, v prípade neúspechu sa mu snažia pomôcť.
Výsledok: Väčšinou spokojné dieťa, ktoré vie, že sa na svojich rodičov môže spoľahnúť. Má jasne vymedzené pravidlá. Snaží sa nosiť dobré známky, nie však z donútenia či pod hrozbou trestu. Vie však, že keď sa mu niekedy nedarí, nič sa nedeje - známku si môže opraviť.
5. Rodičia, ktorým nezáleží na známkach
Takýchto rodičov je málo, občas sa však nájdu. "Poznala som otecka, ktorý učiteľom hovorieval: Pani učitelka, vykašlite sa na známky, on bude hrát fudbál, len nech prende!" hovorí s úsmevom psychologička.
Do tejto kategórie patria často aj rodičia rómskej národnosti, ktorým nezáleží až tak na tom, aké ich dieťa nosí známky, hlavne, že chodí do školy.
Výsledok: Spravidla dieťa, ktorému na známkach takmer nezáleží, pretože na nich nezáleží jeho rodičom. Má iné priority a podľa tých sa riadi. Školu a známky nepovažuje vo svojom živote za dôležité. (sr)
