Je to zvláštny rozpor. Ľudia si vážia Vladimíra Palka za jeho politickú dôslednosť v zápase proti kriminalite, korupcii a zneužívaniu tajných služieb, a predsa si mnohí z nich myslia, že je radikál a fundamentalista. Je to typický slovenský paradox. Na jednej strane mnohí oceňujú nekompromisnosť a zároveň tolerujú to, s čím táto nekompromisnosť bojuje, uznávajú základné hodnoty, a zároveň nemajú nič proti ich podmieľaniu.
Vladimír Palko je jeden zo zriedkavých politikov s pamäťou, aj keď je to pre mnohých, čo trpia stratou pamäti nepríjemné, lebo v jeho pamäti, sa zračí aj ich vlastná nepamäť. Jeho kniha Boj o moc a tajná služba obsahuje všetky jeho podstatné úvahy, články a glosy z posledných pätnástich rokov. Má tri časti, štvrtú tvoria dokumenty. Jadrom prvej časti je rekapitulácia zápasu o tajnú službu a širšie o povahu moci na Slovensku po roku 1989, druhej kritický opis pätnásťročnej kľukatej cesty kresťanských demokratov a slovenskej politiky. Tretia časť je pohľadom kresťanského demokrata na základné etické problémy dnešnej euroatlantickej civilizácie, spojené so základnými otázkami života a smrti, vojny a mieru.
Noví a starí
Príbeh tajnej služby obnažuje celý problém neúspešnej dekomunizácie Slovenska. Kľúč k celému problému vidí Vladimír Palko v tom, že na Slovensku sa nezačala budovať bezpečnostná služba z nových ľudí, ale presadil sa názor Ladislava Pittnera o potrebe starých "odborníkov" z ŠtB. (Je už len historický paradox, že po pätnástich rokoch voľnej ruky ich má odstraňovať zo SIS práve on.)
Táto nedôslednosť viedla k mnohonásobnému zneužitiu novej tajnej služby ľuďmi, ktorí v tom boli dlhodobo školení a pokračovali v nových pomeroch v starých praktikách. Je to dnes už triviálny fakt, ale tajné služby zneužívali na Slovensku všetky ponovembrové politické garnitúry.
Najviditeľnejším prípadom Mečiarovho režimu sa stal únos Michala Kováča ml. Kauzou Dzurindovej éry sa stalo vyfabrikovanie "skupinky" ako vnútorného nepriateľa štátu. To sú viditeľné prípady. Oveľa horšie však bolo zrejme sústavné odpočúvanie, manipulácia a obchod s nezákonne získanými údajmi. To, čo sa spočiatku javilo ako nedôslednosť voči príslušníkom komunistickej ŠtB, stalo sa postupne každodenným politickým zneužívaním demokratickej moci. Príbeh tajnej služby je jednou z jeho kľúčových oblastí.
Adam Michnik sa pred rokmi vyjadril, že väčším nebezpečenstvom pre demokraciu sú antikomunisti ako bývalí komunisti. Toto presvedčenie si radi osvojili pohrobkovia komunistov a najmä tie politické strany, ktoré mali vo svojich radoch bývalých komunistov, metamorfujúcich na socialistov, liberálov či konzervatívcov. Chápalo sa to ako liberálny prístup a myslím, že to bol najväčší ponovembrový omyl. Mne stačil Vladimír Mečiar na to, aby som ho neopakoval.
Milovníci moci
Druhý konflikt o povahu slovenskej politiky s Mikulášom Dzurindom vychádzal zvnútra KDH, a možno preto som ho videl od začiatku jasnejšie. Odvtedy ma nijaký liberálny názor nepresvedčil, že kresťanskí demokrati sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako milovníci moci, kresťanskí a liberálni unionisti, ich slobodní odštiepenci, liberálni obchodníci, nacionalisti so sociálnym cítením, autokrati, sociálni demagógovia či dokonca autentickí pokračovatelia komunizmu s nasadenou psou tvárou.
Dejiny KDH sú v podaní Vladimíra Palka dejinami slabosti, ale aj regeneračnej schopnosti. V podstate sú však najmä súčasťou dejín opakujúceho sa rozvratu politických strán, ktoré sa zmenili z názorových spoločenstiev na obchodné spoločnosti s ručením obmedzeným, s nulovou politickou lojalitou a vernosťou názorom.
Medzi kresťanskými demokratmi a liberálnymi intelektuálmi a publicistami vznikla zaseknutosť, v ktorej hrali hlavnú rolu strach, predsudky a účelovosť. V dôsledku toho boli potom liberálnym médiám často bližšie rozličné zdeformované formy postkomunistickej politiky ako Palkova túžba po pravde, ako základnú orientáciu knihy pomenoval v predslove Štefan Hríb.
Zmenený svet
Pozerám sa na liberalizmus z odlišnej perspektívy ako Vladimír Palko. Nezabúdam na to, že pluralita patrila v komunistickom režime k zakázaným slovám. V rodine som pokladal výchovu detí k slobode za obranu voči kolektivizmu, tak ako som diferencovanosť v spoločnosti, vede, kultúre a umení vnímal ako protipól monolitnej komunistickej ideológie.
Celkom iste kladiem väčší dôraz na vnútornú povahu viery, ako na jej cirkevnú inštitucionalizáciu. Myslím, že autoritu cirkví nemožno zaručiť zo zákona, pokiaľ nevyviera z ich vnútornej presvedčivosti. Napokon, aj cirkvi majú dnes na Slovensku len takú podobu ako celá spoločnosť.
Uvedomujem si však aj to, ako sa moje dnešné vnímanie zmenilo, tak ako sa v posledných desaťročiach zmenil svet. Na jednej strane vidím absolútnu rozviklanosť hodnôt postkomunistického sveta, na druhej obrovské ťažkosti západnej hedonistickej spoločnosti, ktorá sa už nemôže vyžívať v stále väčších nuansách vykultivovanej odlišnosti. Roh hojnosti prestal pretekať a ona sa začína rozpadať na nesúdržné čiastky.
Vidím, že mladá generácia rada pestuje svoje práva, menej povinností, čo vedie k neistote a dezorientácii vo výchove a k strate autority rodičov a učiteľov. V tom si je mladá generácia na západe, v strede i na východe Európy celkom podobná.
Vidím našu spoločnosť, v ktorej sa stávajú Rómovia enklávami "štvrtého sveta", kde platia iné pravidlá. Rovnako vidím nezadržateľný nárast heterogénnosti západného sveta, v ktorom sa strácajú spoločné pravidlá, lebo "revolúcia neskorých šesťdesiatych rokov dokázala od základu zničiť starý hodnotový poriadok, ale nenahradila ho novým "contract social".
To mohol napísať Vladimír Palko, ale zhodou okolností to napísal Jacques Pitteloud, švajčiarsky spravodajský koordinátor, ktorý nie je radikál ani fundamentalista. A predsa hovorí o nulovej tolerancii voči trestným činom, lebo len tak sa dá trestným činom predchádzať ešte predtým, než sa musia trestať. Hovorí o multikultúrnej spoločnosti, ktorá môže existovať len vtedy, keď popri rešpekte voči kultúram prisťahovalcov musia existovať isté základné pravidlá, platné pre všetkých. Hovorí o súdržnej a premyslenej imigračnej politike, o nevyhnutnosti jazykovo a kultúrne sa integrovať do spoločnosti, pokiaľ sa nemajú stať imigranti zásobárňou nezamestnanosti, násilia a teroru.
Rozlíšiť lži
Uvedomujem si, ako dramaticky sa za posledné desaťročie zmenilo chápanie života, jeho začiatku a konca a v súvislosti s klonovaním aj jeho elementárnej povahy. Preto som dnes konzervatívnejší ako pred pätnástimi rokmi, preto rozumiem lepšie Vladimírovi Palkovi, aj keď nie vo všetkom musíme mať rovnaké názory.
A aj keď máme naozaj odlišné názory na vojnu v Iraku, aj keď pri odmietaní Ústavy Európskej únie kladiem väčší dôraz na jej vecné nezrovnalosti, protirečenia a socialistický utopizmus, vždy načúvam jeho argumentácii, uvažujem nad ňou, zvažujem ju.
Vnímam postoje Vladimíra Palka s empatiou a nenavierajú mi žily na čele ani tam, kde vidíme svet odlišne. Zdieľame spoločne presvedčenie, že bez zodpovednej slobody sa mení demokracia na prázdnu škrupinu. Rozumiem jeho vášnivému zaujatiu pre pravdu a pre svoju vec; nie som napokon iný.
Vladimír Palko vidí silu aj slabosť slovenskej kresťanskej demokracie, lebo neodhadzuje pamäť na smetisko ako väčšina slovenských politikov, keď to prináša momentálne výhody. Vidí politiku v dlhodobej perspektíve. Jeho erbom je citát z Konráda Adenauera: "Úspechy každodennej politiky môžu vo vedomí národa vyblednúť. Čo ale zostáva, je sila a zásadnosť postoja, za ktorým stojí idea." V tom je pokračovateľom Jána Čarnogurského a Františka Mikloška.
Bolo by však osudným omylom myslieť si, že Slovensko ako celok bude kresťanskodemokratické. Je štruktúrované zložitejšie a diferencovanejšie. Zápoliť o úspech kresťanskej demokracie je však legitímny cieľ. Vedie k nemu ťažká cesta. Úspešná môže byť len vtedy, ak kresťanskí demokrati nepodľahnú pokušeniu ľahšej cesty a nezľavia z túžby po pravde. Znamená to vedieť ju rozlíšiť od lži, aj keď vieme, že človek je omylný.
Preto je rovnako dôležitá empatia a schopnosť načúvať pri všetkej zaujatosti pre svoju vec aj tým druhým. A to nie je možné bez pokory. To je moja skúsenosť z čítania Palkovej knihy.
Peter Zajac (1946) literárny vedec, prekladateľ, politik. Profesor na Humboldtovej univerzite v Berlíne, predseda Konzervatívneho inštitútu. Žije v Bratislave. Vyšli mu knihy politických esejí Sen o krajine a Krajina bez sna.
