Pred vodkyňou stáda, 12-ročnou zubricou Itinnou má už po necelom týždni prirodzený rešpekt aj životaschopný býček Archie. FOTO - TOMÁŠ JESENSKÝ A TASR
Blízky príbuzný amerického bizóna, najväčší suchozemský cicavec starého kontinentu, ešte v staroveku a ranom stredoveku spásal lúky takmer v celej Európe a Ázii až po Kaukaz. Majestátny samec s mohutnou hrivnatou hlavou a so silnými rohmi bol od nepamäti symbolom sily. Jeho vyobrazenia s obľubou používali v antike na minciach, nádobách, freskách. O zubroch v Galícii a Germánii písali Július Cézar i Plínius. O ich rozšírení na našom území svedčia aj názvy obcí a lokalít: Zuberec pri Tvrdošíne, Zubrohlava neďaleko Námestova, vo Východných Karpatoch Zubrová v katastri obce Smolník či názov poľskej pohraničnej obce Zubracze.
Dospelé zviera predstavovalo najmä počas vojen zásobu stoviek kilogramov mäsa, vzácna koža chránila lovcov pred zimou, šili si z nej odevy a obuv. Neskôr sa zubor stal jednou z najvzácnejších trofejí poľovníkov, a teda aj terčom bezhlavého kynoženia.
Podľa historických prameňov posledného voľne žijúceho zubra na našom území ulovili koncom 15. storočia v kráľovských lesoch Mateja Korvína v okolí Vígľaša.
Na zubrov zubrovkou
V okolí dediny Ruské nad vodárenskou nádržou Starina vládne divočina. Môžete sa túlať hodiny a nestretnete človiečika. Iba ak bývalých dedinčanov, ktorí sa museli vysťahovať, a úrady im občas veľkoryso dajú povolenie na vstup do chránenej oblasti.
Z malebnej obce, ktorá musela ustúpiť zásobárni pitnej vody pre celý kraj, ostal jediný dom. Žila v ňom starenka Mária Krišková. Keď ho chceli zbúrať, ľahla si údajne do postele a povedala: Tak ho zbúrajte. Tu som sa narodila, tu chcem aj umrieť!
"Mama zomrela 26. júla 1988, deň predtým, ako sme ju mali sťahovať do paneláka v Snine. Dodnes ma prenasledujú výčitky," hovorí dcéra Anna Lempeľová.
Spolu s bývalými susedmi sa prišla pozrieť na svoj kus rozľahlého lesa. Aj v ňom nájde svoj nový domov päť zubrov.
"My sme odišli, zubry prišli. Dúfam, že sa im bude dariť. Veď tu majú absolútny pokoj. My z našich lesov aj tak nič nemáme. Len čo sem-tam nazbierame nejaké hríbiky," hovorí Anna Lempeľová.
V malej obore nad niekdajšou dedinou naháňa statná dvanásťročná samica Itinna mladého býčka Archieho a jalovičku Pasgualinu. Dvojročný Archie pred ňou radšej utečie do vedľajšej obory, kde pre istotu premiestnili párik hravých mláďat - ročného samčeka Isehärza a rovnako starú Isabellu.
"Itinna musí dať najavo, kto bude vodcom stáda. Medzi zubrami vládnu matriarchálne vzťahy. Dominantnou je najskúsenejšia krava. Sú tu necelý týždeň, ale už teraz badať náznaky sociálneho správania, podradenosti a nadradenosti," teší sa zoológ Národného parku Poloniny Štefan Pčola.
Zvieratá sú evidentne vyplašené. Ruší ich prítomnosť ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na slávnostný okamih - ako ich vypustia do dvojhektárovej obory. Nevedia, že vďaka nim sa rozrastie zoznam živočíchov v Národnom parku Poloniny o ďalší mimoriadne vzácny druh.
Zubry priviezli do Polonín z Holandska, Talianska a zo Švajčiarska.
"Po ceste boli vystresované. Potrebujú sa v pokoji zoznámiť s prostredím, v ktorom majú zohrať dôležitú úlohu - založiť slovenské stádo. V aklimatizačnej obore strávia pol roka. Do voľnej prírody ich pustíme v novembri," hovorí riaditeľ Správy Národného parku Poloniny Jozef Repka.
Spolu so sponzormi a koordinátormi si na úspech jedinečného projektu štrngol - zubrovkou.
Zdravé jadro
Fred Baerselman, riaditeľ holandskej Nadácie veľkých bylinožravcov (Large Herbivore Foundation), ktorá je garantom a jedným zo sponzorov celoeurópskeho projektu návratu zubrov do voľnej prírody, je podmienkami v Poloninách nadšený.
"Sú priam fantastické. Zrejme najlepšie, aké som doteraz mal možnosť vidieť. Raj na zemi. Takú divočinu už len málokde v Európe nájdete. Je to neobývaná oblasť, nikto ich teda nebude rušiť. Majú tu dostatok krmiva, dokonca si môžu dať ako zákusok ovocie z opustených sadov. Navyše, hneď za kopcom v Bieszczadskom národnom parku žije vo voľnej prírode zdravá črieda, z ktorej sa sem zvyknú zatúlať dospelé samce. Aj ony by mali prispieť k rozšíreniu slovenskej čriedy a vzniku veľkého stáda. Som optimista," hovorí obdivovateľ vzácnych prežúvavcov.
Výber jedincov, ktoré absolvovali dlhú cestu zo zoologických záhrad Artis v Amsterdame, Natur und Tierpark vo švajčiarskom Goldau a z talianskej Parko Natura Viva v mestečku Bussolengo, nebol náhodný. Dohliadala naň expertka Wanda Olechová z Poľnohospodárskej univerzity vo Varšave:
"Vybrali sme ich na základe genetickej analýzy. Vedieme presnú evidenciu kríženia v rodokmeňovej knihe, v ktorej zhromažďujeme informácie zo všetkých chovov na svete. Preskúmali sme ich predkov spätne za osemdesiat rokov."
"Sú to vlastne potomkovia dvanástich zubrov, ktoré sa podarilo zachrániť pred vykynožením začiatkom minulého storočia, a stali sa základom chovu a celého programu záchrany tohto živočíšneho druhu. Je to zdravé jadro, ktoré má všetky predpoklady, aby bolo základom zdravej populácie voľne žijúceho zubra v tejto časti Karpát. Našou túžbou je, aby čriedy v Poľsku, na Slovensku, Ukrajine a v karpatskej oblasti na území Ukrajiny a Rumunska vytvorili jednu veľkú populáciu, v ktorej by dochádzalo k výmene kvalitných genetických informácií," hovorí Kajetan Perzanowski z Poľskej akadémie vied. Aj on verí, že takmer tragický príbeh majestátneho kráľa európskych pastvísk sa skončí happyendom.
Pomôže nežný silák regiónu?
Cieľom integrálneho projektu, do ktorého je okrem Slovenska zahrnuté aj Poľsko, Ukrajina a Rumunsko, teda krajiny Karpatského oblúka, je vytvoriť stabilnú, navzájom komunikujúcu populáciu s tisíckou jedincov.
"Je to síce smelý, ale reálny plán. Zubry sa vracajú do pôvodného prostredia, v ktorom kedysi žili. V Karpatskom oblúku majú aj teraz vhodné podmienky na voľný život v prírode. Myslím si, že tento projekt je v čase, keď sa zoznam globálne ohrozených živočíšnych druhov zo dňa na deň zväčšuje, mimoriadne záslužný. Nestáva sa každý deň, aby sa počet živočíšnych druhov vo voľnej prírode v ktorejkoľvek lokalite na Slovensku rozrastal," hovorí Michal Adamec, koordinátor projektu z Centra ochrany prírody v Banskej Bystrici.
Dvadsaťpäťročný Michal je absolventom ekológie na Univerzite Mateja Bela. Spočiatku sa venoval vtákom, špeciálne dravcom. Keď sa dozvedel o projekte nadácie Large Herbivore Foundation, začal sa venovať štúdiu zubrov.
"Sú to krásne, fascinujúce zvieratá, nežní siláci. Neviem o tom, žeby voľne žijúci zubor napadol človeka. Skôr naopak. Pytliaci sú pre nich najnebezpečnejší predátori. Nie sú pre nich nebezpečné ani medvede či vlky, ktoré v Poloninách žijú. V čriede sa dokážu ubrániť, len zatúlané mláďa sa môže stať obeťou dravcov. Zaujali ma nielen svojou majestátnosťou, ale aj sociálnou štruktúrou. Nadchla ma myšlienka, že by opäť mohli žiť vo voľnej prírode. Pretože aj keď väčšina z približne 3200 žijúcich jedincov sa narodila a žije v zoologických záhradách či v odchovných centrách, sú to divé zvieratá. Dozvedel som sa, že na Slovensku bola snaha založiť stádo pred tridsiatimi rokmi, ale vždy ostalo len pri plánoch. Nikdy na to neboli podmienky. Chýbali buď peniaze, alebo súhlas vlastníkov lesov, kde by mohli voľne žiť. Teraz sa nám podarilo získať aj jedno, aj druhé."
Projekt finančne podporilo okrem iných aj holandské veľvyslanectvo na Slovensku.
"Program v tejto lokalite Slovenska považujeme za veľmi dôležitý moment. Zubor sa stáva symbolom medzinárodnej spolupráce v rámci Európskej únie. Navyše, jeho návrat do prírody je prínosom pre celý ekosystém Východných Karpát. A do tretice - mal by prispieť k rozvoju turistiky v tejto prekrásnej oblasti, dúfam teda, že bude mať dosah aj na ekonomický rozvoj regiónu," hovorí holandský veľvyslanec v Bratislave Laurent Stokvis.
V Poloninách majú skúsenosti s aklimatizáciou medveďov
Biosférická rezervácia Východné Karpaty je prvou trilaterálnou rezerváciou na svete. Vyhlásilo ju UNESCO v rámci programu Človek a biosféra. Vznikla v roku 1993 podpisom bilaterálnej dohody medzi Slovenskom a Poľskom, v roku 1998 sa pripojila Ukrajina.
Rozlohou takmer 210-tisíc hektárov je druhou najväčšou rezerváciou svojho druhu v Európe. Tvorí ju šesť veľkoplošných chránených území. Jedným z nich je Národný park Poloniny.
Hlboké lesy a pralesy, neopakovateľné vysokohorské lúky a vodné toky a mokrade Polonín sú domovom jedinečnej flóry a fauny. V súčasnosti evidujú viac ako 6000 živočíšnych druhov. V minulosti aj na tomto území žil zubor hrivnatý. Svedčí o tom okrem iného miestny názov Zubrová v katastri obce Smolník.
"Časté prípady prirodzenej migrácie zubrov z Poľska dokazujú, že majú u nás dobré podmienky. Sedemkusovú čriedu sme zaznamenali pri Výrave, pri Novej Sedlici a pri Zboji žili štyri kusy celý rok. V Poľsku majú veľmi dobré skúsenosti s aklimatizáciou zubrov a s ich vypúšťaním do voľnej prírody. U nás sa v roku 1981 výborne aklimatizoval medveď hnedý. Teraz tu žije osemnásť exemplárov. Prečo by sa nám to nemalo podariť so zubríkmi," hovorí zoológ NP Poloniny Štefan Pčola.
(sen)
