Ernest Bryll. FOTO - ARCHÍV E. B.
Hoci ERNEST BRYLL (1935) patrí k desiatke najvýznamnejších poľských básnikov, na Slovensku mu doteraz nevyšla ani jedna zbierka, a to aj napriek tomu, že sa u nás vďaka úspešnosti muzikálu Na skle maľované ocitol v celkom zvláštnej pozícii národného barda. Medaila Daniela Gabriela Licharda, ktorú dostal počas svojho pobytu v Bratislave, nechtiac ilustrovala milý paradox - dostal ju za prínos diela Na skle maľované pre rozvoj slovenskej tradičnej a ľudovej kultúry.
Aký je rozdiel medzi poľským a slovenským Jánošíkom?
V Poľsku je Jánošík skôr literárnou postavou, ktorú vymysleli spisovatelia. U vás je autentickým ľudovým hrdinom, ktorý musí byť smelý, ale aj prešibaný, musí milovať, ale jeho láska mu nie vždy vychádza. Ľudia chcú milovať svojich hrdinov a zároveň sa z nich smiať.
Ako vznikalo libreto inscenácie Na skle maľované?
V slovenskej televízii som raz hovoril, že som ho vlastne nenapísal, že som ho našiel v zbojníckej diere v skalách a preložil do poľštiny. Teším sa, že sa z toho stala legenda, pri ktorej už autor nie je zaujímavý.
Viete o poľsko-slovenskom projekte filmu o Jánošíkovi?
Viem o projekte len málo, ale obávam sa, že to bude veľmi ťažké dobre urobiť. Jánošík je národný hrdina, ale ak sa niečo podobne národné spracuje, vyzerá to ako školská akadémia. Inak si myslím, že je to téma lepšia pre divadlo. V mojej hre sa o Jánošíkovi celý čas vlastne len hovorí, on sám sa objavuje iba v niekoľkých kľúčových momentoch.
Nie je to teda téma na realistické spracovanie?
V Poľsku sa jedna inscenácia Na skle maľované začínala scénou v krčme, kde sa z jej návštevníkov postupne stávajú hrdinovia nimi rozprávaných príbehov. V divadle môžete povedať, že Jánošík prenášal hory, ale čo s tým urobíte v realistickom stvárnení? Jánošík je legenda ako Homérove eposy, tie sa tiež nedajú realisticky spracovať.
V kinách práve premietajú film Trója.
Američania vedia urobiť všetko.
Ste nielen básnik, dramatik, prozaik, prekladateľ, filmár, ale boli ste aj veľvyslancom. Dá sa zladiť umenie s diplomaciou?
Otázka znie, či je diplomacia vôbec zlučiteľná so životom. V roku 1991 som vlastne v Írsku otváral prvé poľské veľvyslanectvo. V Írsku nás mali s manželkou radi nielen preto, že sme obaja prekladatelia z írčiny - aj môj prvý prejav na veľvyslanectve som predniesol v írčine - ale aj preto, že sme tam prišli s dvojmesačnou dcérkou - Íri deti milujú.
Vystačí diplomat s poetickou intuíciou?
Nezostalo len pri poézii, počas môjho pobytu sa rozvíjali aj ekonomické vzťahy s Írskom. Írska prezidentka navštívila Poľsko, to bola, ako sa vraví, najvyššia diplomatická úroveň. Povedal som jej: Madame, ako diplomat to nemôžem, ale ako básnik vám musím povedať, že ste veľmi pekná žena.
Vrátili by ste sa ešte do diplomacie?
Nie. Ak ste mladý, môžete ešte niečo také robiť, ale potom treba zutekať. Básnik musí stáť na strane obyčajných ľudí. Vláda je plná výnimočných ľudí, ktorí si myslia, že by bez problémov vstupovali do budúcnosti, keby sa im do cesty nemotal nejaký národ.
Aké sú podľa vás vzťahy medzi Poliakmi a Slovákmi?
My Poliaci máme Slovákov radi, nemali sme veľa vzájomných problémov v histórii. Ale ak sa spýtame, čo Poliaci vedia o slovenskej kultúre, tak odpoveď znie, že vlastne nič. Často vieme viac o Anglicku. A to je tragédia.
Pomôže pri vzájomnom spoznávaní organizovanie dní kultúry, ako napríklad práve prebiehajúce Poľské dni v Bratislave?
Ak sú dobre urobené, tak isto, lenže to je iba symbol. Bolo by treba veľa prekladať - možno ani nie beletriu, ale literatúru faktu, aby sme navzájom poznali svoju históriu. Bez toho nepochopíme, prečo sme takí rozdielni.
Salónni intelektuáli radi hovoria, že všetci ľudia na svete sú rovnakí.
Čo to ale znamená? Ľudia sú rôzni. Stačí zacestovať na Spiš a zistiť, aké sú rozdiely medzi tam žijúcimi Slovákmi a Poliakmi alebo medzi tými, ktorí ani nevedia, čí vlastne sú. Ak poznáme históriu, potom chápeme aj to, prečo reagujeme tak, ako reagujeme, porozumieme vlastným komplexom i komplexom tých druhých. Nie sme rovnakí, môžeme sa však v našej rozmanitosti chápať.
