V prvom zväzku pamätí, ktorý vyšiel aj po slovensky (Román môjho života, 2004), sa Gabriel García Márquez dostal len po rok 1954, keď prišiel z rodnej Kolumbie do Európy ako dopisovateľ novín El Espectador a jeho literárna kariéra sa len začínala. Ak sa na vec dívame prísne chronologicky - a Márquez chronológiu viac-menej dodržiava - v memoároch sa teda ešte nemohol zmieniť o mnohých svojich knihách, ktoré z neho neskôr urobia nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1982). Nespomína tu preto ani novelu Plukovníkovi nemá kto napísať (Ikar, preložil Vladimír Oleríny, Bratislava 2004), datovanú v Paríži januárom 1957, no knižne vydanú až roku 1961 a teraz v slovenskom preklade reeditovanú po druhý raz.
Už toto rané Márquezovo dielo obsahuje niektoré prvky, na ktorých stojí najmä jeho román Sto rokov samoty. Nájdeme tu meno intendanta Buendía, zastúpené v románe šiestimi generáciami, takisto ako stopy revolučných udalostí, bojov medzi liberálmi a konzervatívcami, stelesnené v postave plukovníka, ktorý už pätnásť rokov čaká na penziu, žije na pokraji hladu a pritom živí kohúta-zápasníka. Na rozdiel od románu je však fabula tejto novely veľmi skromná: okrem každotýždenného plukovníkovho vyčkávania na list so správou o jeho penzii sa v novele takmer nič nedeje.
Ďalšie čakanie sa týka kohútích zápasov, ktoré majú byť o niekoľko mesiacov: od nich si plukovník a jeho chorľavá žena sľubuje zisk, umožňujúci im koniec hladovania. Ich kohút, pozostalosť po synovi, ktorého zastrelili práve pri kohútích zápasoch, lebo rozširoval ilegálne letáky, má v novele popri svojej reálnej "bojovej" úlohe aj funkciu symbolu.
V mestečku je totiž výnimočný stav a tento silný kohút, inak v plukovníkovej domácnosti uviazaný nohou o dvierka na kozube alebo o posteľ, môže reprezentovať aj symbol očakávanej slobody. Príznačná pre Márquezovu novelu je určitá nehybnosť. Jednak v myslení - protagonista sa sústreďuje iba na čakanie pošty a spisovateľ toto čakanie pre čitateľa spočiatku nevysvetliteľné stupňuje (keďže až neskôr sa dozvedáme, že ide o úradný list), a jednak v činoch, či skôr v nečinnosti, lebo poriadne dlho trvá, kým sa plukovník rozhodne, že kohúta predá jedinému boháčovi v mestečku don Sabasovi. Hoci k nemu zájde, nepovie mu to.
A lekár v novele tiež nevyniká aktivitou. Čosi v tomto diele pripomína Kafku, ktorého si Márquez podľa svojho vyznania v memoároch hlboko vážil a jeho Premenu pokladal "za jeden z najväčších zázrakov svetovej literatúry". V novele by som však skôr videl vplyv Kafkovho Procesu, lebo to nekonečné čakanie na penziu je podobné márnemu čakaniu prokuristu Jozefa K. na súd, ktorý je v nedohľadne. A byrokratické prieťahy sú si rovnako podobné.
Márquez píše zámerne nevzrušivo, monotónne, bez emócií, jeho plukovník je typ človeka nekonfliktného, až ľahostajného a stoického, ktorý aj svoje každoročné októbrové kŕče v črevách znáša s neuveriteľným pokojom. Dramatické scény síce chýbajú, no pritom všetko je v podstate dramatické, lebo pod povrchom to vrie - napríklad tie ilegálne letáky, ktoré dostáva i plukovník a číta ich, svedčia o nespokojnosti obyvateľov tohto zapadákova. V Márquezovej novele sú aj náznaky humoru, veď čo iné sú údery zvona, oznamujúce filmovú cenzúru alebo záver rozprávania?
V novele vládne povestná márquezovská samota, v ktorej sa potápa plukovník a jeho manželka a ktorej prenesený význam je takisto obsiahnutý v názve. Toto Márquezovo dielo bolo jeho druhou knihou a autorovi po odmietnutí rukopisu v parížskom nakladateľstve Gallimard dosť dlho trvalo, kým novela vyšla knižne. Aj veľkí spisovatelia mávali ťažké začiatky.
