Eva Jiřičná. FOTO SME - PAVOL MAJER
Minulý týždeň predstavila v Bratislave svoju tvorbu slávna žena z oblasti architektúry Eva Jiřičná, ktorá v roku 1968 emigrovala do LondýnaPo dvoch rokoch prijala pozvanie na Slovensko významná svetová architektka českého pôvodu EVA JIŘIČNÁ. Na jej prednáške v komornej atmosfére pravidelného diskusného večera Clubovka v priestoroch Design Shopy v bratislavskom Atriu sedeli ľudia aj na zemi. Eva Jiřičná odpovedala na otázky obdivovateľov do tretej rána.
Jej život zmenili augustové udalosti roku 1968. Zastihli ju na pracovnej stáži v Londýne, odkiaľ sa nemohla vrátiť. Dnes má vlastnú architektonickú kanceláriu v Londýne aj Prahe. Aktuálne pracuje na projekte dvoch veľkých častí obchodného domu Harrods a na pláne výstavných expozícií pre Viktoria a Albert Museum v Londýne, v Prahe na rekonštrukcii kostola zo 14. storočia, kde bude mať Václav Havel priestor na svoje humanitárne koncerty, začína pracovať na projekte univerzitnej knižnice a sídle filharmónie v Zlíne.
Aké je to byť ženou architektkou vo svete?
Až donedávna bola architektúra profesiou, v ktorej dominovali muži a na ženu architektku sa všetci dívali s nedôveru. Na škole v Prahe v roku 1966 nás bolo šesť dievčat. Najväčšou pochvalou, ktorú mohla žena získať, bolo, že to nie je dievčenský projekt. Dnes sa na tom musím smiať.
Bolo ťažké presadiť sa v novom prostredí?
Začiatky pre našu generáciu neboli jednoduché, pre emigrantov bolo veľmi ťažké získať si vôbec nejakú dôveru. Anglicko je pritom k cudzincom ako-tak tolerantné, horšie je to v Nemecku alebo vo Francúzku. Všetky stredoeurópske nátury však majú v krvi pracovitosť, a tá víťazí. Angličania takí pracovití nie sú.
Čo je pravdy na konzervatívnosti Angličanov?
Veľa Angličanov žije na dedinách, odkiaľ prichádzajú za prácou do Londýna, ale v podstate ešte žijú v predminulom storočí. Sú spokojní, nemajú ambície k modernizácii, sú veľmi pohodoví. Dnešný konzervativizmus je tu následkom tradície a spôsobu života. Pritom však akceptujú nové a nezvyčajné. Obdivujú to, čo je iné a zaujímavé. Ale konzervatívni ľudia sú všade na svete.
Aké sú súčasné trendy architektúry v Londýne?
Ťažko povedať, pretože individualizmus sa rozšíril tak, že úspech má každý, kto urobí niečo iné. A to mi pripomína žurnalizmus - všetci hľadajú senzáciu. Hľadanie nových tvárí, talentov, charakterov. To, čo je nové, je úspešné. Predtým sa o architektúre málo písalo, teraz je to módna záležitosť.
Postmoderna už doznieva. Súhlasili ste s ňou?
Nie, naopak, to je snáď jediný štýl, pre ktorý som nemala pochopenie. Je to skutočne snaha obrátiť architektúru tak, aby šla späť násilným spôsobom. Podobne ako socialistický realizmus - úplne falošná interpretácia historických architektonických princípov. A teraz to všetko vyzerá také zastarané a škaredé.
Čím to je?
Keď sa technológia začala vyvíjať a architekti nemali dostatok vzdelania, aby ju pochopili, začali sa uchyľovať do dekoratívnych povrchných štýlov, ktoré akýmsi spôsobom kopírujú minulosť v jej sentimentálnej rovine. Pre toto som nikdy nemala pochopenie a dodnes ho nemám.
Vy ste vo svojej tvorbe zástancom čistoty, minimalizmu a pravdy. Túto filozofiu vyjadrujete používanými materiálmi - sklom a kovom. Čím vás tieto materiály upútali?
Sklo je jediný materiál, ktorý sa môže hrať so svetlom. Nedostatkom svetla sa interiéry stávajú druhoradými. Preniesť denné svetlo do interiéru budovy je pre mňa v architektúre to najdôležitejšie. Sklo je materiál, bez ktorého sa architekt nemôže zaobísť. Na druhej strane, kov vzdoruje všetkým silám a tlakom. Naviac urobí to, čo chcete, aby urobil.
Projekt Dalího múzea je dnes v Prahe témou číslo jeden. Ako ho vidíte zo strany architekta?
Ja som bola trochu sklamaná. Práve náš projekt pre Viktoria a Albert Museum v Londýne, ktorý vyhral pred desiatimi rokmi, je veľmi podobný Libeskindovmu návrhu. Navyše, mierka projektu sa mi zdá veľmi nevhodné.
Na svojich prednáškach často hovoríte o prírode a poukazujete na problém ekológie. Čo pre vás príroda znamená?
Keď človek pozná prírodu, jednoduchšie rozumie človeku. Obnova a prežitie prírody je proces, ktorý musíme obdivovať. Je to najväčšia učebnica života.
Prenášate tieto princípy do tvorby?
Samozrejme. Statické princípy prírody sú úplným základom statiky ako takej. Keď ich pochopíte, potom je to veľmi jednoduché.
V Londýne ste v roku 1999 dostali štátnu zákazku Millennium dóm - Sála viery. K náboženstvu ste však kritická.
Veľmi si vážim schopnosť, ktorú má každý človek - byť ľudským. Emócie, vzťah k iným, milovať, pomáhať, či istá schopnosť obety, to je duša. Náboženstvá sú vo svojej podstate mierumilovné filozofie ľudí, ktorí dospeli k akejsi životnej múdrosti. V Anglicku je päťdesiatšesť náboženských siekt, ale iba sa hádajú. Ich zástupcovia sú vlastníkmi finančných hodnôt, ktorými môžu manipulovať svet. Náboženstvo dnes ľudí nespája, ale rozdeľuje.
Slovensko v súčasnosti prechádza fázou rekonštrukcií a prestavieb. Súhlasili by ste s prácou na projekte aj pre túto krajinu?
Po včerajšom krásnom večere, ak by ma niekto oslovil, veľmi rada. Navštívila som napríklad Slovenskú národnú galériu. Je to krásny dom, ale potrebuje veľa investícií a modernizáciu.
Sledujete situáciu v architektúre na Slovensku?
Snažím sa. Bola som tu pred dvoma rokmi, ale mám pocit, že to bolo oveľa skôr. Tá zmena, čo všetko sa postavilo, koľko nových domov vyrástlo, to je neuveriteľný progres.
Aký je váš názor na súčasnú architektúru v Bratislave?
Urobiť perfektný príklad architektúry je strašne ťažké, a úspešných architektov vo svete je proporčne veľmi málo. Tu nemal nikto príležitosť niečo robiť, a tak sú všetci na začiatku. Skutočne sa snažia, a to je najdôležitejšie. Je tu toľko obchodov, ktoré sa dostávajú na úroveň, a je to iba zopár rokov odvtedy, čo sa otvorili dvere a naskytli sa nové príležitosti. Najdôležitejšia je vôľa niečo dokázať. Ukázať, že to vieme tiež.
