vybojoval škótsky kráľ Robert Bruce pri Bannockburne 24. júna 1314, pred 690 rokmi.
Okolo polovice 13. storočia bolo Škótsko nezávislé kráľovstvo veľmi formálne podriadené anglickému panovníckemu rodu Plantagenetovcov. Po smrti škótskeho kráľa Alexandra III. v roku 1286 sa však začali problémy.
Anglický panovník Eduard I., ktorý už predtým dobyl Wales, využil zmätok, ktorý spôsobil, že Alexander zomrel bez právoplatného potomka, a v roku 1296 Škótsko anektoval. V krajine rozmiestnil anglické vojská a zavádzal anglické zákony a dane. Do Westminsterského opátstva v Londýne dokonca preniesol škótsky korunovačný symbol Kameň osudu zo Scone, na ktorom korunovali škótskych panovníkov. (Kameň osudu do Škótska slávnostne vrátili až v roku 1996.) Nie náhodou získal Eduard I. prezývku Kladivo na Škótov.
Situáciu nakrátko zvrátil nižší šľachtic, v tom čase štvanec William Wallace, ktorý Škótov podnietil na ozbrojený odpor a v roku 1297 Angličanov porazil v bitke pri Stirlingskom moste. Už o rok ho však po zrade porazili. Po niekoľkých rokoch skrývania a partizánskej vojny Angličania Wallacea zajali a mimoriadne kruto popravili.
Škótsky odboj však takto získal svojho mučeníka, ktorého pamiatku šikovne využil práve Robert Bruce. Bruce patril k mocnému škótskemu rodu francúzskeho pôvodu a po smrti Alexandra III. bol jedným z uchádzačov o škótsky trón.
K Wallaceovmu povstaniu sa staval nerozhodne a nakoniec sa aspoň naoko podriadil Eduardovi I. Po Wallaceovej smrti sa však Robert Bruce v roku 1306 dal korunovať za škótskeho kráľa Roberta I. a začal nový boj s Angličanmi.
Zo začiatku nemal veľa šťastia. Krátky čas sa dokonca musel skrývať na ostrovčeku Rachlin pri brehoch Írska, kde tiež dostal správu, že podobne ako Wallacea popravili aj jeho troch bratov.
Podľa legendy bol Bruce zúfalý a chcel sa vzdať. Jeho pozornosť však upútal pavúk na stene, ktorý sa vždy vytrvalo púšťal do tkania novej a novej siete. Bruce sa vrátil do Škótska a postupne vytlačil anglické vojská z krajiny.
V roku 1314 bol v rukách Angličanov už iba hrad Stirling. Škóti hrad obľahli a kráľ Eduard II., syn mŕtveho Eduarda I., sa mu vydal s vojskom okolo 2000 rytierov a 15-tisíc lukostrelcov a pešiakov na pomoc.
Bruce proti nim mohol postaviť iba 6000 pešiakov vyzbrojených dlhými kopijami a 500 jazdcov. Podstatným sa ukázal rozdiel v kvalitách oboch veliteľov a v odhodlanosti Škótov. Angličania navyše Škótov nebrali vážne.
Bruce si za miesto bitky vybral močaristé územie pri dedine Bannockburn, na ktorom sa ťažkí anglickí rytieri nevedeli poriadne hýbať.
Rozhodujúcim faktorom víťazstiev Angličanov boli v tých dobách lukostrelci vyzbrojení dlhými lukmi, ktorí zasypali nepriateľa sprchou ťažkých šípov schopných preraziť aj slabšie miesta brnenia. Eduard však lukostrelcov zaradil až za ostatné jednotky a odsúdil ich na pasívnych pozorovateľov.
Útok netrpezlivých anglických rytierov stroskotal na hore namierených škótskych kopií, Eduardovo vojsko sa spolu s kráľom obrátilo na útek, no z veľkej časti ho pobili.
Boje síce pokračovali, porážka pri Bannockburne však Angličanom nadlho vzala silu na Škótsko zaútočiť. V roku 1328 podpísali dohodu z Northamptonu medzi Bruceom a ďalším anglickým kráľom Eduardom III., v ktorej anglická strana uznala nezávislosť Škótska aj Bruceov kráľovský titul.
K voľnému zjednoteniu Anglicka a Škótska došlo pod vedením škótskeho kráľovského rodu Stuartovcov až v 17. storočí. Ozbrojený boj Škótov za nezávislosť však začal nanovo po vyhnaní Stuartovcov z anglického trónu v roku 1688.
Definitívny koniec škótskej slobody priniesla vôbec posledná bitka na území Anglicka, ktorou bola porážka škótskych higlanders, klanov z Vysočiny na Cullodenskom vresovisku v roku 1745. Horali vtedy podporili povstanie stuartovského žiadateľa o trón Charlesa Eduarda, boli však zmasakrovaní sústredenou paľbou anglických pešiakov.
Zajtra - Joseph Smith, zakladateľ mormónskej cirkvi
