FOTO - ČTK/AP
Aj keď na toto definitívne odpovedia až nasledujúce desaťročia, skúsme dnes ústavu stručne porovnať s dvoma zásadnými dokumentmi: Laekenskou deklaráciou, ktorá celý proces v roku 2001 odštartovala, a so Stanoviskami SR k medzivládnej konferencii prijatými v septembri minulého roku. Porovnanie s prvým dokumentom naznačí odpoveď na otázku, či ústava spĺňa ciele, pre ktoré vznikla, porovnanie s druhým zase naznačí úspešnosť Slovenska pri presadzovaní svojich záujmov.
Laekenská deklarácia
Summit EÚ v belgickom Laekene mal odpovedať na mnoho pálčivých otázok o budúcnosti projektu únie, najmä však na to, ako úniu priblížiť k občanom. Deklarácia okrem iného ustanovila diskusné fórum - Konvent. Ten mal pripraviť reformu únie s nasledujúcimi cieľmi:
1. Jasné rozdelenie kompetencií medzi úniu a členské štáty. V tejto otázke došlo k pozitívnemu posunu. V Hlave III prvej časti Ústavnej zmluvy došlo po prvýkrát k jasnému vymedzeniu právomocí, ktoré môže vykonávať jedine únia (napríklad menová politika pre eurozónu alebo spoločná obchodná politika) a právomocí, kde únia koná spolu s členskými štátmi (podľa princípu subsidiarity). Oblasti politík, ktoré nie sú explicitne v ústave spomenuté, ostávajú v právomoci členských štátov.
2. Zjednodušenie nástrojov únie. V tejto otázke došlo takisto k pokroku. Najzásadnejšia zmena je v sekundárnom práve, kde sa dosiaľ používa asi 15 typov základných právnych nástrojov. Ústavná zmluva hovorí iba o šiestich.
3. Demokracia, transparentnosť a efektivita únie. Laekenská deklarácia kládla v tomto bode množstvo otázok, ktoré však Konvent zodpovedal len čiastočne. Pozitívom je rozdelenie textu zmluvy na viaceré časti a oddelenie základných princípov - teda ústavy v užšom zmysle (1. časť) od technických detailov (3. časť). Ústava posilňuje právomoci Európskeho parlamentu a mierne aj právomoci národných parlamentov a - v mene efektivity - rozširuje hlasovanie kvalifikovanou väčšinou na nové oblasti. Takisto nový systém tvorby kvalifikovanej väčšiny (dvojaká väčšina namiesto vážených hlasov podľa Nice) je čisto z pohľadu efektivity lepším riešením. Neodpustím si však poznámku, že keby v EÚ malo ísť naozaj len o efektivitu, už dávno by sa o európskej legislatíve rozhodovalo napríklad dohodou Nemecka a Francúzska. Otázkou ostáva, ako dlho by takáto únia vydržala.
Cieľ väčšej demokracie, transparentnosti a efektivity EÚ nie je úplne ideálne premietnutý ani do reformy inštitúcií. Vytvorenie postu ministra zahraničných vecí a predsedu Európskej rady nielenže transparentnosť a efektivitu nezvýši, ale naopak, pre nevyjasnené právomoci spôsobí stále konflikty s ostatnými orgánmi únie a s členskými štátmi.
4. Ústava. Primárnym cieľom Laekenskej deklarácie bola reforma a zjednodušenie systému EÚ. O ústavnej úprave vzťahov v únii sa vyjadrovala len veľmi hmlisto - ako o jednej z možností v dlhodobej perspektíve. Napriek tomu sa predsedníctvo Konventu od začiatku chopilo šance zapísať sa do učebníc dejepisu ako ústavodarca.
V zásade možno povedať, že návrh ústavnej zmluvy prijatý predsedníctvom Konventu (tvrdenie, že výsledný text bol vyjadrením väčšinovej vôle Konventu, je príliš odvážne) odpovedal dostatočne len na časť otázok z Laekenu. V niektorých prípadoch je návrh nadprácou - najmä v prospech veľkých krajín, ktorým pod rúškom efektivity posilňuje vplyv a moc v rozhodovacích procesoch. Aj keď sa počas medzivládnej konferencie podarilo obrúsiť niektoré hrany, faktom zostáva, že oproti zmluve z Nice ide o nové rozdanie mocenských kariet.
Pozícia Slovenska
Slovenskí predstavitelia sa vyjadrujú o slovenskom pôsobení na medzivládnej konferencii ako o veľmi úspešnom. Fakty však hovoria čosi iné. Pozrime sa na tri zásadné priority, ktoré slovenská vláda pri vyjednávaní sledovala.
1. Princíp jedna krajina - jeden komisár . Táto priorita sa počas rokovaní javila ako najdôležitejšia, napriek tomu, že komisár nemá právo obhajovať národné záujmy a Komisia s 27 - 30 členmi by fungovala veľmi problematicky. Obhajoba princípu jedna krajina - jeden komisár sa skončila neúspechom. Od roku 2014 budú mať v Európskej komisii zastúpenie len dve tretiny členských krajín.
2. Kresťanstvo v preambule . Ďalšou neúspešnou prioritou Slovenska bolo zahrnutie zmienky o kresťanských hodnotách Európy do preambuly zmluvy. Otvorenie tejto otázky vo štvrtok premiérom Dzurindom prišlo príliš neskoro na to, aby niečo zmenilo. Európa teda prijíma ústavu ignorujúc jeden zo základných kameňov svojej histórie a identity.
3. Rada ministrov: zachovanie hlasovacieho systému z Nice. Systém z Nice bude zrušený od roku 2009 napriek tomu, že ešte nezačal fungovať a nebolo teda možné otestovať jeho efektivitu. Výsledná dohoda je síce lepším riešením ako pôvodný návrh Konventu, no z pohľadu mocenskej rovnováhy horším ako Nice. Už po zmene vlády v Španielsku bolo jasné, že systém z Nice sa nepodarí udržať. Slovensku sa však, bohužiaľ, nepodarilo presadiť ani neoficiálne "záložné" riešenie - teda dvojakú väčšinu s rovnakým prahom pre počet členských štátov a obyvateľov (napríklad 55-55). Tento model by zvyšoval efektivitu rozhodovania v Rade bez závažných presunov moci medzi členmi.
Porovnaním slovenskej pozície a výsledného textu Ústavnej zmluvy vidíme, že v niektorých zásadných bodoch sme neboli úspešní. Príčinou je zrejme nesúlad medzi odvážnym stanovením priorít a reálnou schopnosťou ich obhájiť. Nemožno teda súhlasiť s optimistickými vyjadreniami našich predstaviteľov o úspešnom naplnení slovenského mandátu.
Schválený text nie je ideálnym naplnením Laekenskej deklarácie, ani nie je úplne optimálnym pre Slovensko a jemu podobné krajiny. Ukazuje sa, že príprave návrhu ústavy v Konvente sa nevenovala dostatočná pozornosť. Počas jeho viac ako ročného pôsobenia chýbala na Slovensku, ale aj v iných krajinách zmysluplná diskusia politikov a odbornej verejnosti. Je to však pochopiteľné, keďže takmer celú pozornosť verejnosti priťahovali prístupové rokovania a príprava vstupu do únie.
Slovensko sa musí začať intenzívne venovať návrhom európskeho primárneho alebo sekundárneho práva už v štádiu jeho zrodu - otvárať problematické otázky až vtedy, keď sa už štrngá šampanským, je príliš neskoro.
Autor: PETER ZSAPKA(Autor je analytikom Centra pre európsku politiku)
