Miki Skuta sa narodil 3. januára 1960 v Komárne. Na gymnáziu bol členom rockovej skupiny Gymnasium Hungaricum, v rodnom meste začal študovať aj hru na klavíri. V štúdiu pokračoval na Konzervatóriu a VŠMU v Bratislave. V roku 1984 získal polročné štipendium v Paríži. Účinkoval v niekoľkých skupinách po boku špičkových slovenských i zahraničných inštrumentalistov a podieľal sa na rôznych projektoch v oblasti džezu i klasickej hudby. V jeho repertoári figurujú diela od J. S. Bacha až po súčasných skladateľov, i vlastné skladby. Pre vydavateľstvo OPUS v rokoch 1994 - 1995 nahral cyklus Beethovenových sonát. S manželkou Eleonórou založil klavírne duo špecializujúce sa na tvorbu 20. storočia. FOTO - ARCHÍV M. S .
Hoci hrať na špičkovej úrovni džez a zároveň klasiku je veľmi náročné, je niekoľko hudobníkov, ktorí to dokážu. Jedným z nich je slovenský klavirista MIKI SKUTA (44). Svoj pozoruhodný album Identity pred dvoma rokmi najskôr predstavil v prestížnom klube Porgy & Bess vo Viedni, vzápätí publiku na džezových dňoch v Bratislave. Pritom len pár dní predtým absolvoval úspešný recitál s Goldbergovými variáciami J. S. Bacha v rámci festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Práve túto skladbu Skuta zahrá aj na zajtrajšom koncerte v Dome umenia v Košiciach, ktorý sa začne o 19.00 h a je spojený s krstom rovnomenného nového albumu z produkcie vydavateľstva Hevhetia.
Existuje množstvo klavírnych skladieb, prečo ste sa rozhodli nahrať práve Goldbergove variácie?
"Myslím si, že každý rozumný interpret si vyberá do svojho repertoáru také skladby, ktoré mu sedia. Keď som sa prvýkrát stretol s Goldbergovými variáciami, mal som silný pocit, že je to skladba, ktorá má miesto v mojom repertoári. Dnes už je na prvom mieste. Po druhom uvedení - to bol minuloročný koncert na Bratislavských hudobných slávnostiach - všetky okolnosti viedli k tomu, aby som urobil aj nahrávku. Vedel som, že tú skladbu nahrám tak, že kdekoľvek na svete bude mať dostatočnú hodnotu. Nakoniec, práve pred niekoľkými dňami o ňu prejavil záujem anglický distribútor."
Bachove dielo znie inak, keď ho hrá Glenn Gould, inak v podaní Andrása Schiffa, Tatiany Nikolajevy alebo Uriho Caina. Ku ktorému interpretovi máte najbližšie?
"Uznávam všetkých spomenutých! No, keďže sa touto skladbou zaoberám už desať rokov, na jej interpretáciu mám vyhranený názor. Najbližšie je k nemu Gould. Je to asi najväčší architekt medzi klaviristami, a práve to sa hodí na Bacha."
Mnohí naši interpreti tvrdia, že trh s klasickou hudbou je v kríze, a preto tak málo koncertujú v zahraničí a nahrávajú CD. Nie je to tak, že jednoducho len nedokážu obstáť v silnej konkurencii?
"Dostať sa von je naozaj ťažké a na to treba aj šťastie. Bolo by to jednoduchšie, keby mal človek za sebou niekoľko veľkých súťaží - myslím napríklad na Čajkovského klavírnu súťaž v Moskve alebo na Queen Elisabeth v Bruseli. Zo slovenských interpretov sa tam však ešte nikomu nepodarilo presadiť. A ten trh je plný. Človek musí naozaj niečo výnimočné poskytnúť, aby upútal na seba pozornosť. A to je len začiatok, až vtedy sa začína jeden tvrdý boj o pozíciu. To isté sa týka aj nahrávok."
Čo vás naposledy v slovenskej hudbe zaujalo?
"Je niekoľko mladých skladateľov, ktorých hudba sa mi naozaj páči. Mal som príležitosť hrať Klavírny koncert Ľubice Salamon-Čekovskej minulý rok na festivale súčasnej hudby Melos Étos a jej hudba je mi veľmi blízka."
Ste známy tým, že sa voľne pohybujete medzi svetom džezu a klasickej hudby. Chýba vám v klasike moment improvizácie a v džeze "disciplína", alebo je dôvodom skôr to, že hraním jediného žánru sa u nás nedá uživiť?
"Dôvodom je, že to na istej úrovni viem robiť a mám z toho radosť. Ale teraz vážne. V klasike je dostatočný priestor na improvizáciu. Nikto nevie zahrať skladbu dvakrát rovnako, a keď sú tie odlišnosti potom robené vedome, tak to je už improvizácia. Opačne to platí tiež: hrať dobre džez potrebuje na istých ,frekvenciách' obrovskú disciplínu, kontrolu. Možno to vyzerá ináč, lebo niektorí džezmani viditeľne dávajú najavo radosť z hrania, ale to ešte neznamená, že popri tom nesledujú všetkými ,anténami', čo sa deje okolo. Dokonca si dovolím tvrdiť, že v istých prípadoch súhra v džeze potrebuje väčšiu koncentráciu a rýchlejšie rozhodovanie ako v klasickej hudbe."
Novým generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie sa stal renomovaný pianista Marián Lapšanský. Čo si od toho sľubujete ako jeho kolega?
"V prvom rade mu gratulujem, v druhom rade držím palce. V Slovenskej filharmónii je veľa vynikajúcich hudobníkov, ktorí čakajú na to, aby o poschodie vyššie sedela uznávaná osobnosť. Možno vďaka Mariánovi aj pri dirigentskom pulte bude stáť opäť hudobník, ktorého s radosťou prijme celý orchester. Čas všetko ukáže."
