milícia po 86 dňoch obliehania dobyli Vukovar, centrum Východného Slavónska. Srbi chceli toto územie odtrhnúť od Chorvátska. V bojoch prišli o život tisíce nevinných ľudí. Vukovar bol začiatkom srbsko-chorvátskej vojny.

„Šestnásteho novembra bolo jasné, že mesto už nemožno brániť a podpísali sme dohodu s juhoslovanskou armádou a medzinárodnými pozorovateľmi o evakuácii pacientov,“ spomína doktorka Bosanacová. O dva dni neskôr, keď Srbi vyviedli pacientov z nemocnice, nijaký západný pozorovateľ neprišiel. Chorvátski vojaci zložili zbrane, niektorí sa stiahli.

Vojaci juhoslovanskej armády odviedli z nemocnice asi 260 pacientov-mužov, za mestom ich zastrelili a zakopali do hromadného hrobu. Po rokoch vydal haagsky tribunál zatykače na troch vtedajších veliteľov armády zodpovedných za masakru vo Vukovare. Najnovšie budú za Vukovar a ostreľovanie Dubrovníka súdiť i exprezidenta Juhoslávie Slobodana Miloševiča.

„Keď som sa dozvedela, čo sa stalo, bola som šokovaná a potom nahnevaná. Bola som hrozne nahnevaná na medzinárodné spoločenstvo, pretože nestačili Vukovaru prísť na pomoc a predísť všetkému tomu zabíjaniu,“ hovorí Bosanacová.

Medzinárodné spoločenstvo vývoj v Juhoslávii trestuhodne zaskočil. Rok 1991 bol rokom, keď sa federácia začala trhať na kusy. Prvé odpadlo Slovinsko. Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť 25. júna. Už v máji sa však odohrali prvé incidenty medzi chorvátskou políciou a srbskými ozbrojencami vo Východnom Slavónsku, vtedy obývanom väčšinovou srbskou komunitou. Deň po vyhlásení nezávislosti srbskí povstalci zaútočili - najprv na policajnú stanicu v meste Glina v centrálnom Chorvátsku, v tzv. Krajine, potom i na ďalšie mestá.

Koncom augusta podporila militantov v útokoch na Vukovar regulárna juhoslovanská armáda, ktorú sem vyslal Miloševič. Na mesto dopadali tankové a delostrelecké granáty. To všetko sa dialo pod nálepkou ochrany miestnych Srbov pred chorvátskymi nacionalistami.

Väčšina mesta zostala v troskách. Zomrelo vyše 2500 obyvateľov. Vukovar, kedysi pekné prosperujúce 45-tisícové mesto na brehu Dunaja s malebnou barokovou architektúrou, sa stalo míľnikom moderných chorvátskych dejín. Chorváti dnes udalosti spred desiatich rokov prirovnávajú k obliehaniu Stalingradu. Vojna medzi Záhrebom a srbskými separatistami trvala s prestávkami štyri roky. Ukončili ju bleskové operácie chorvátskej armády, pri ktorých z Chorvátska vyhnali štvrť milióna Srbov. Kruh pomsty sa uzavrel.

Východné Slavónsko sa po období prechodnej správy OSN cestou dohody vrátilo v roku 1998 pod správu Záhrebu. Obnova Vukovaru sa začala už skôr - Európska únia sem odviedla nemalé investície, aby sa aspoň takto pokúsila vyvážiť svoju nečinnosť zoči-voči vojnovému agresorovi.

V nedeľu v meste smerovali dlhé zástupy mužov a žien na cintorín. Prezident Stipe Mesič a premiér Ivica Račan tu položili vence a katolícky kňaz odriekal krátku modlitbu. Mnohí v zástupe vzlykali, keď zbor spustil latinské Rekviem za mŕtvych z Vukovaru.

Doktorka Bosanacová tvrdí, že počas blokády nikdy neplakala. Ľudia vybudovali systém podzemných krytov, vykopali zákopy a kanály, aby sa mohli presúvať a prežiť delostreleckú paľbu. „V takom tlaku, šoku, pri práci v nemocnici nebol čas plakať. Po prvý raz som skutočne plakala, keď ma v decembri pustili pri výmene väzňov. Bolo to, keď som prišla do Záhrebu a dozvedela sa, čo sa skutočne stalo s nemocnicou.“

Na Vukovar v nedeľu spomínal aj veliteľ jeho obrany Branko Borkovic. Pamätá si posledný pohľad na mesto, keď ho opúšťal po mínových poliach. „Zbadal som kostru mesta, tmavú a zahmlenú, so stále dymiacimi ruinami. Posledné, čo som videl, bol pes uviazaný pred prázdnym domom, ktorý na nás šťastne brechal. Na chvíľu som mal šialenú myšlienku, že by som sa mal vrátiť, ale vedel som, že nemôžem. Skutočne sme nemali šancu.“

Zajtra - Deň vďakyvzdania

Autor: ZORAN RADOSLAVLJEVIČ, bj