Väčšina z nás má určite v živej pamäti situácie, keď základným postojom občana pred úradmi, inštitúciami a organizáciami bol hlboký predklon. Deformácie občianskych a ľudských práv za bývalého režimu sa však ukázali také silné, že aj po takmer pätnástich desiatich rokoch badať pomerne slabú znalosť i zriedkavú praktickú aplikáciu jedného zo základných občianskych práv - práva na informácie. Toto kritické konštatovanie vyplynulo z reprezentatívneho výskumu Združenia na podporu lokálnej demokracie (ZPLD) a Inštitútu pre verejné otázky (IVO) z mája tohto roku.

Ako názorne ukazuje graf 1, iba polovica dospelej populácie si myslí, že toto právo má oporu v Ústave SR a v osobitnom zákone o slobodnom prístupe k informáciám. Zvyšná časť je presvedčená, že je to iba morálna povinnosť úradníkov alebo, že toto právo vôbec neexistuje a ďalšia viac ako štvrtina opýtaných nevie, o čo ide.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám bol síce schválený už v roku 2000, ale jeho existenciu reflektuje opäť iba necelá polovica opýtaných. Zostávajúca časť naopak tvrdí, že o ňom nikdy nepočula alebo nevie. Je však paradoxné, že medzi tými, ktorí netušia o zakotvenosti tohto práva v ústave, až štvrtina o existencii infozákona už niečo počula. S podobnou reakciou sa možno stretnúť aj medzi tými, ktorí tvrdia, že o legislatívnej zakotvenosti tohto práva nič nevedia (13 %).

V nasledujúcej analýze sa bližšie pozrieme na názory tej časti obyvateľstva (49 %), ktorá primárnu znalosť tohto dôležitého občianskeho práva deklaruje (graf 1).

Pôsobnosť zákona o informáciách je v očiach verejnosti prevažujúco orientovaná na úrady, s ktorými občan prichádza v bežnom živote do styku najčastejšie. Obecný, mestský, okresný alebo obvodný úrad uviedlo ako príklad inštitúcie, ktorú možno požiadať o informácie takmer 57 % opýtaných. S väčším odstupom sú uvádzané aj ministerstvá, krajské úrady či štátna správa alebo úrady ako také.

Informovanosť a občianska suverenita

Deficity v informovanosti obyvateľstva možno vidieť aj v praktickej rovine fungovania infozákona. Respondenti pomerne zmätene reagovali na otázku o povinnosti platiť za poskytnuté informácie. Každý desiaty respondent sa domnieva, že zaplatiť sa musí za samotné informácie aj za materiálne náklady, ktoré úradu vznikli. Opačný názor vyslovilo ďalších 40 % opýtaných - za poskytnutie informácií sa nemusí platiť nič. Iba tretina občanov uviedla správnu odpoveď - zaplatiť sa musí len za materiálne náklady, ktoré úradu vznikli.

Úplne jasno nemajú občania ani v tom, kto je oprávnený podľa zákona žiadať o informácie. Drvivá väčšina sa síce správne domnieva, že sú to občania SR (99 %) a organizácie so sídlom v SR (88 %), ale právo na prístup k informáciám majú tiež cudzinci či organizácie so sídlom v zahraničí. Takúto odpoveď však uviedol len každý piaty respondent.

Podstatne lepšia úroveň informovanosti je z hľadiska práv občana na informácie. Takmer dve tretiny respondentov sa správne domnievajú, že existujú zákonné dôvody, pre ktoré im môže úrad odmietnuť podať informácie. Ďalšia pätina si myslí, že takéto dôvody neexistujú a rovnaká časť sa nevedela k otázke vyjadriť. Otázne však je, nakoľko sa do takto deklarovanej znalosti premieta konkrétna znalosť zákona alebo priama skúsenosť, a nakoľko vychádza iba z tušenia, že to tak je.

Aj občianska suverenita, ktorú občanom dáva ústava i samotný infozákon, je zatiaľ pomerne slabá. Takmer polovica opýtaných sa mylne domnieva, že musí úradom zdôvodňovať, prečo o informácie žiada. Jednou z príčin takéhoto poddanského postoja môže byť prevažujúci étos našich úradov a inštitúcií. Byrokratická mašinéria v nedemokratickom systéme počas uplynulých desaťročí totiž vytvorila model založený na jednostrannom vzťahu autorita podriadený, kde autoritu tvoril výhradne štát prostredníctvom úradov a inštitúcií (čiže úradníkov) voči podriadenému teda občanovi. Úrady tak dodnes mnohí vnímajú ako suverénov moci a nie ako servisné inštitúcie pre občana. Nádejné je však potenciálne (i keď deklarované) správanie občanov v budúcnosti. Z analýzy spontánnych odpovedí totiž vyplynulo, že respondenti by využili tri základné stratégie v prípade, že by im úrad odmietol poskytnúť informácie alebo ich úplne ignoroval (graf 2).

Stratégia neodbytnosti je najčastejšou reakciou na otázku, "ako by ste sa zachovali, keby ste dostali zápornú odpoveď, prípadne nedostali žiadnu odpoveď". Až 38 % opýtaných uviedlo, že by znovu požiadali o tie isté informácie, žiadali o vysvetlenie alebo uvedenie dôvodov, prípadne by využili telefonický kontakt alebo osobnú návštevu priamo na úrade, aby sa domohli svojho práva.

Druhou najzastúpenejšou stratégiou je odvolanie sa, príp. podanie sťažnosti. Obrátiť sa na vyššiu inštanciu, podanie sťažnosti či odvolania uviedlo ako spôsob riešenia tohto konfliktu ďalších 25 % respondentov.

Treťou najvýznamnejšou stratégiou je rezignácia - 18 % opýtaných uviedlo, že by sa s týmto postupom úradov zmierili a neurobili nič. Do tejto kategórie patria tiež takí, ktorí by hľadali potrebné informácie niekde inde.

Krajné riešenie - obrátiť sa na súd v prípade neposkytnutia informácie - by však uplatnilo iba nemalé percento opýtaných (16 %). Naopak až tri štvrtiny respondentov by v takomto prípade zaujali defenzívny postoj. Príčin rezervovaného postoja obyvateľstva voči riešeniu problému súdnou cestou môže byť mnoho - od nízkej vymožiteľnosti práva, ktorá je na Slovensku dlhodobým celospoločenským problémom, až po hlbšie sociokultúrne nastavenie obyvateľstva.

Aká je prax?

Praktické skúsenosti obyvateľstva s infozákonom sú veľmi malé (aspoň zatiaľ). Drvivá väčšina (92 %) občanov tento zákon v praxi ešte nevyužila. Ďalšie 4 % opýtaných deklarovali, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám využili viackrát a 4 % iba raz.

Žiadosti o informácie pritom smerujú prevažne na komunálnu úroveň, o čosi menej na okresnú a krajskú a najmenej na centrálnu úroveň. Zaujímavé je, že na orgány samosprávneho kraja (VÚC, župan, poslanci krajského parlamentu) sa zatiaľ neobrátil nik z opýtaných, hoci táto úroveň samosprávy funguje už od roku 2002.

Jednou z dôležitých skúseností občanov, ktorá môže zásadne ovplyvňovať celkovú dôveryhodnosť k inštitúciám je schopnosť povinných osôb (úradov, inštitúcií, organizácií) splniť zákonom stanovené termíny na odpoveď žiadateľovi. Zákon v tomto prípade ukladá povinnosť spracovať (vybaviť) žiadosť v dvoch termínoch - do 10 alebo do 20 dní. Dve tretiny respondentov síce tvrdia, že ich žiadosti o informácie boli vybavené v zákonom predpísanej lehote, avšak nemalá časť z tých, čo o informácie žiadali, v tejto lehote uspokojená nebola - podľa 21 % respondentov to trvalo viac ako 20 dní a 9 % dokonca tvrdí, že nikdy žiadnu odpoveď nedostalo.

Ako ďalej dokumentuje graf 3, medzi občanmi stále dominuje tradičný model komunikácie s úradmi - "behanie po úradoch". Až 48 % uviedlo, že ak by sa rozhodli požiadať o informácie, urobili by tak osobne. Ďalších 27 % opýtaných uprednostňuje písomnú formu žiadostí o informácie. Modernejšie spôsoby komunikácie - telefonicky alebo elektronickou poštou by uprednostnilo iba 11 % resp. 7 % opýtaných.

Všeobecne je však záujem o poskytovanie informácií pomerne vysoký. To dáva dobrý predpoklad pre rozvoj širšej spoločenskej kontroly úradov a inštitúcií. Prevažnú časť občanov by zaujímal najmä praktický výkon úradov a inštitúcií ako napríklad postup pri vybavovaní podaní od občanov alebo výška poplatkov za úkony úradu. V optike zvýšeného záujmu je tiež ich vnútorný chod, predovšetkým odmeňovanie funkcionárov a zamestnancov a hospodárenie úradu. Nemalú časť občanov zaujímajú aj prehľady predpisov, podľa ktorých úrady postupujú a ich organizačná štruktúra.

Na záver treba dodať, že názory i konkrétne postoje rôznych sociálno-demografických skupín a prostredí sú často odlišné od názorov a postojov populácie ako celku. Z hľadiska celkovej orientácie, informovanosti, praktických skúseností, potenciálnych stratégií či všeobecnejšej občianskej suverenity, je na tom lepšie mladšia generácia, ľudia s vyšším vzdelaním, ľudia vykonávajúci náročnejšie duševné povolania, podnikatelia, živnostníci a študenti. Naopak slabšou orientáciou v problematike, praktickými skúsenosťami a prevažujúcimi pasívnymi stratégiami sa častejšie vyznačuje staršia generácia, ľudia s najnižším vzdelaním, dôchodcovia a nezamestnaní.

Prijatím zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa Slovensko zaradilo ku krajinám, v ktorých sú vytvorené priaznivejšie podmienky na presadzovanie princípov transparentnosti vo verejnom živote. Vhodná právna úprava je však nutným, ale nepostačujúcim faktorom pre posilnenie demokratického charakteru a otvorenosti politického systému. Veľa závisí od občanov, najmä od toho, ako aktívne budú k naplňovaniu svojich práv pristupovať.

Aké informácie o činnosti úradov by vás najviac zaujímali?

Autor: MARIÁN VELŠICInštitút pre verejné otázky