Na pondelok 7. júna 2004 útočník Tampy Bay Lightning MARTIN CIBÁK nikdy v živote nezabudne. Mužstvo bleskov z Floridy vyhralo v domácej St. Pete Forum rozhodujúci siedmy zápas finálovej série s Calgary Flames 2:1, celú sériu 4:3 a slovenský hokejista mohol zdvihnúť nad hlavu najslávnejšiu trofej klubového hokeja na svete - 120 centimetrov vysoký a 15 kíl vážiaci Stanley Cup. Pred ním mali zo slovenských rodákov takúto možnosť len Stan Mikita s Chicagom Black Hawks v roku 1961 a Jiří Bicek vlani s New Jersey Devils. Martin je od utorka minulého týždňa doma v Liptovskom Mikuláši, oslavuje, užíva si úspech. Spomína na začiatky u trénerov Budinského, Paulínyho, v doraste už Bobulu, Plcha, oceňujú vlaňajšiu prípravu s extraligistami pod Šterbákovým vedením. Pred minulým víkendom sa prvý raz po návrate poriadne vyspal, zobudil sa až po desiatich hodinách. Aby nabral nové sily na ďalšie a ďalšie posedenie s rodinou, s kamarátmi, so známymi. I na rozhovory s novinármi.
Od rozhodujúceho zápasu finálovej série ubehli dva týždne. Sú pocity dnes iné ako vtedy, keď ste mali v rukách víťazný pohár?
Sú tie isté, prežívam obrovskú radosť. Uvedomujem si, že som mal aj veľké šťastie - bol som v správnej chvíli na správnom mieste. Dostal som sa do výborného mužstva. Veď koľko vynikajúcich hokejistov sa celý život snažilo vybojovať Stanley Cup a nikdy sa im to nepodarilo. Naplno si úspech vychutnám možno až s odstupom času, teraz je vo mne ešte všetko čerstvé.
Oslavy titulu v športe tvrdých chlapov bývajú bujaré, píšu sa historky o tom, kde všade už skončil Stanleyho pohár. Ako budete spomínať na noc po finálovej sérii vy?
Užili sme si pohár do sýtosti, nadránom sme sa s ním vykúpali v bazéne pri veľkom rodinnom dome nášho kapitána Dava Andreychuka. Hráči naskákali do vody oblečení, ja som si stačil akurát vyzuť topánky. Zamočil som si oblek, mobil, peňaženku.
Bodyguardi sledovali vlani v Košiciach každý pohyb okolo Stanley Cupu, dotýkali sa ho v bielych rukavičkách. Asi by neboli nadšení, keby ho videli v bazéne. Alebo to nebol originál trofeje?
Aj spoluhráč Darryl Sydor, ktorý s Dallasom vybojoval pohár v roku 1999, mi potvrdil, že je to originál a repliku majú uloženú v torontskej Sieni slávy. Tento istý kus by mal prísť aj v lete na Slovensko. Vidieť na ňom, že je často na cestách a prechádza z rúk do rúk. Vrchná čaša už nemá okrúhly tvar, ale je mierne zdeformovaná.
Máte už premyslené oslavy s pohárom v Liptovskom Mikuláši?
Ešte je čas. Najprv sa musím dohodnúť s českými spoluhráčmi Stanislavom Neckářom z Písku a Pavlom Kubinom z Ostravy, potom príde k nám. Kubina bude reprezentovať Česko na Svetovom pohári, a tak to musíme stihnúť do 15. augusta. Pohár je tri mesiace v klube, každý hráč si ho môže zobrať na 24 hodín domov. Najprv si ho vymenia hokejisti Tampy z Kanady a USA, kým sa dostane do Európy. Neplánujem žiadne veľké oslavy. Ukážem ho fanúšikom na zimnom štadióne v Mikuláši, kde som od šiestich rokov hokejovo vyrastal.
Tampa sa doteraz dostala najďalej do druhého kola play off. Ani pred uplynulou sezónou nikto vážnejšie nerátal, že by práve mužstvo Ligtning mohlo siahnuť na prvenstvo. Čo prinieslo takú pozitívnu zmenu?
Je to aj veľká zásluha trénera Johna Tortorellu, na svoj herný systém si pripravil tím ako nejakú skladačku. Všetko mu v nej zapadlo, použil správnu 'chémiu'. Predstavuje tvrdý, taliansky typ trénera. Vedel byť aj nepríjemný. Nie každý s ním vychádzal. Pred dvoma rokmi sa s ním zoznámil slovenský útočník Zdeno Cíger, v minulej sezóne mal s koučom ťažkosti Kanaďan Vincent Lecavalier.
Ako ste s Tortorellom vychádzali vy?
Ako hráča s dvojcestnou zmluvou ma držal nakrátko, na ľade bolo treba splniť všetky jeho pokyny. Na začiatku poslednej sezóny mi vyšiel kemp, darilo sa mi v prípravných zápasoch. Vybojoval som si miesto v zostave a tréner mi psychicky pomohol, keď mi v rozhovoroch zdôrazňoval, aby som sa sústredil na úlohy centra v systéme a nezaťažoval sa vsietenými gólmi, asistenciami. Cítil som tak menší tlak, dôveroval mi viac a viac. Tortorellu považujem za férového, vzťahy sa nepretriasali vonku, ale vnútri v kabíne.
Môžete priblížiť herný systém vášho trénera? Na čom bol založený?
Na dôslednom napadaní súpera pri rozohrávke na jeho polovici. Forčekovali sme jedným až dvoma hráčmi a tretí, zvyčajne center, čakal na obrannej modrej pri zachytávaní pukov. Obrancovia boli tesne za nami. Spôsob hry v strednom pásme bol v našej hre osobitne dôležitý. Je to náročné na korčuľovanie, na rýchlosť, ale boli sme dobre pripravení. Dokázali sme nanútiť náš hokej súperovi, víťazstvá nám zvyšovali sebavedomie.
Vodcom tímu sa stal štyridsaťročný Andreychuk, po 22 rokoch v NHL sa váš kapitán konečne dočkal titulu a spomínal sa koniec jeho kariéry. Aký je to človek?
Dave je dobrák od kosti, k nám mladším hráčom v mužstve pristupoval ako starší brat. Po tréningu zostal s nami na ľade, skúšal streľbu a popritom vysvetľoval, rozdával skúsenosti zo svojej bohatej kariéry. Mal som vtedy len dva roky, keď Andreychuk už hral v NHL.
V základnej časti NHL ste odohrali 63 zápasov, jednako, nakrátko ste sa nevyhli posunu dole, do farmárskeho mužstva v Hershey.
Áno, ale dôvod nebol ani tak pokles formy ako skôr obchodné súvislosti. Súperil som o miesto v zostave s mladým ruským centrom Aleksandrom Svitovom a po vydarenom úvode sezóny Tampy sa mi podarilo upevniť pozíciu. Počas zranenia Švéda Modina som sa načas dokonca dostal do tretej lajny. Vedenie klubu sa potom rozhodlo vymeniť Svitova do Columbusu, a to musel byť podľa zákonov NHL v prvom mužstve, na súpiske je len 23 mien. Preto som mu musel na chvíľu uvoľniť post. Po troch dňoch som sa z Hershey vrátil späť.
Boli ste pre súboj o miesto v zostave so Svitovom rivali?
Nepovedal by som. So všetkými hráčmi v mužstve som vychádzal dobre. Je to sympatický chalan, trochu tichšej povahy. Rivalitu v mužstve cítiť skôr medzi zámorskými hráčmi než medzi Európanmi.
Žije mužstvo Tampy ako kolektív aj mimo haly?
Nie, každý je sám. Žiadne spoločné akcie. Väčšina hráčov už má rodiny, ponáhľali sa domov. Ale v kabíne sme boli jedna partia. Ja som vo voľnom čase trávil najviac chvíľ s Kanaďanom Lecavalierom, bývali sme blízko seba a sme rovnako starí. Vychádzal som aj s Američanom Clymerom. Dobre som si rozumel s Neckářom a Kubinom, s ktorým som býval v hotelovej izbe na cestách. Pavel mi bol veľkou oporou.
V tajničkách sa o Kubinovi písalo pred siedmym zápasom finále, po zranení nebolo isté, či nastúpi. Čo mu vlastne bolo?
Teraz to už môžem povedať, ale vtedy sa mlčalo. V piatom zápase série dostal lakťom do hlavy, mal slabší otras mozgu. V jednom stretnutí stál, mali ho v opatere lekári. A potom vyšli taktické vyhlásenia, že stav jeho kolena sa zlepšuje, aby sa v zápase odpútala pozornosť od skutočne zraneného miesta. V zápase o Stanley Cup sa hrá ako o život.
Pobili ste sa už v NHL?
Na bitky sú v každom mužstve na to určení hráči, u nás si plnili túto úlohu Chris Dingman a Andre Roy. Ja sa snažím hrať predovšetkým hokej, ale keď sa zhodia rukavice, treba si urobiť rešpekt na ľade aj päsťami. Ostrú bitku som zažil iba raz, pred dvoma rokmi v zápase s Philadelphiou. Ako mladý hráč som narazil na mantinel veterána Ricka Toccheta a keď spadol na ľad, hneď som tušil, že po mne pôjde. Zhodil rukavice a prvou ranou ma trafil do tváre. Hneď som bol na kolenách, ale nešlo o nič dramatické. Krv mi netiekla. Takže, stále sa mám čo učiť.
Kedy vám na drese prischla osmička? Predtým ste aj v L. Mikuláši nosili číslo osemnásť.
V Tampe mal osemnástku Švéd Ouvestad a hoci už v tíme skončil, zostal som pri osmičke. Mal som dojem, že vystihuje moje postavenie v mužstve ako brániaceho hráča.
Máte v zámorí prezývku?
V mužstve ma volajú Síbí - ako hláskovanie hlavných písmen C.B.
Florida sa môže v poslednom období hrdiť viacerými športovými úspechmi, teraz ich zvýraznili hokejisti.
Myslím si, že v popularite sme stále za americkým futbalom a bejzbalom. Mužstvo Tampa Bay Buckaneers vybojovalo vlani prvenstvo, ich futbalu začínam prichádzať na chuť aj ja. Osemdesiattisícový kotol majú vypredaný, úžasná atmosféra.
Slnečný štát je rajom dovolenkárov. Ako často ste sa chodili kúpať? Vedeli by ste si predstaviť život na Floride?
Hm, neviem, či mi ľudia uveria, že za celý rok som sa v mori nekúpal ani raz. A to som naň dovidel z apartmánu, na prvú pláž mi trvala cesta asi desať minút, na tie lepšie asi polhodinu. Plával som sa iba v bazéne. V Severnej Amerike som prežil šesť sezón, ale vždy som sa tešil domov na Slovensko. Krajina i mentalita ľudí sú odlišné. Mne sa viac páči na Liptove a aj po skončení kariéry by som chcel žiť v rodnom kraji.
V uplynulom ročníku ste mali podľa údajov hráčskej asociácie NHL príjem 500-tisíc dolárov. Ako ste si ho zlepšili ziskom Stanley Cupu?
Na to sú určené prémie za postup po každom kole v play off, okrem toho zvykne mať odmeny aj klub. To si však nechám pre seba.
Vypršala vám zmluva, agent pracuje na novej. Prijmete znova dvojcestný kontrakt?
Nie, chcel by som zmluvu, ktorá by mi pomohla upevniť si miesto v prvom mužstve. Na farme už nechcem hrať. Zmluvy sa skončili pätnástim hráčom mužstva, generálneho manažéra Jaya Feastera čaká horúce leto. Ale ako som sa dočítal na internete, najdrahšieho hráča, brankára Chabibulina už podpísali. Je to dobrý signál, že sú peniaze a môžu prísť aj ďalšie nové zmluvy a znova sa zíde silný tím. V klube vraveli, že ma chcú. Do 1. júla čakám na predpisové desaťpercentné zvýšenie platu, môj agent potom začne rokovať o kontrakte. Odohral som celú sezónu, mám dobrú východiskovú pozíciu.
Pri podpise pätnástich nových zmlúv hráčov bude musieť klub zvýšiť rozpočet. Neodporuje to terajšiemu trendu znižovaniu výdavkov na platy?
Počul som, že vlaňajší rozpočet v klube 34 miliónov dolárov sa má zvýšiť o sedem - osem miliónov. Predpokladám, že klub je vysoko ziskový, jeho majiteľ Bill Davidson vlastní aj basketbalový klub Detroit Pistons, ktorý krátko po nás triumfoval v NBA.
Neobávate sa zavretia štadiónov zo strany majiteľov klubov NHL v prípade, ak nedôjde k dohode na novej kolektívnej zmluve s hráčskou asociáciou NHL?
Isteže by som najradšej hral v NHL, ale hrozba štrajku je reálna. Vycítil som to na schôdzkach, kde nás informovali právni zástupcovia. Rokovania zatiaľ nepokročili. Náš názor je taký, že majitelia klubov na hokeji zarábajú, ale ku kompromisu budú musieť pristúpiť obe strany. V prípade štrajku by som hral v Európe, konkrétne rokovania som nemal.
Ak sa bude hrať, aké máte ciele na nový ročník?
Upevniť si miesto v zostave, chcel by som mať väčšiu rolu v tíme. Už nie vo štvrtom, ale možno v treťom útoku. Viac času na ľade by mohlo priniesť viac bodov. A keď budem hrať dobre v klube, mohol by som upozorniť aj reprezentačného trénera.
Netrápi vás, že ste sa nedostali do tímu Slovenska na septembrový Svetový pohár?
Nie. V nominácii sú samí špičkoví hokejisti, budem im držať palce doma pri televízore. Ja som v seniorskej reprezentácii ešte nehral, akurát čo som bol na hokejovom lete v Piešťanoch.
Po Mikitovi pribudne na Stanley Cupe aj meno druhého Liptáka. Počuli ste niečo o svojom predchodcovi z dediny Sokolče, ktorú už zaliala voda Liptovskej Mary?
S pánom Mikitom sa dokonca osobne poznám. Vyhliadol si ma, keď v závere základnej časti uplynulej sezóny prišiel ako hosť na hokej do Tampy a od našej sekretárky sa dozvedel o hokejistovi z Liptovského Mikuláša. Potom sme sa stretli ešte raz počas play off. Pýtal sa ma, či poznám jeho rodinu Gvothovcov na Liptove, krátko sme sa bavili o hokeji. Čiperný šesťdesiatnik stále hovorí solídne po slovensky a v severoamerickom hokeji požíva veľký rešpekt.
