Od cudzích ľudí som sa dozvedel, že to s ňou ide dole kopcom, začala piť a zanedbávať syna. On mi nič nepovedal, kryl ju. Napokon sa ocitol u jej známych s tým, že ona sa dá do poriadku a on bude zatiaľ bývať u nich. Jej stav sa však zhoršoval a úplne sa o neho prestala zaujímať. Vzal som si ho teda k sebe, teraz bývame spolu a skúšam ho dať do poriadku. Je so mnou rád, ale z predchádzajúceho života si odniesol tiky a poruchy sústredenia, v škole mu hrozí reparát. Teraz má dvanásť rokov. Je veľmi precitlivený, čo niekedy prechádza do agresivity.

Ako sa mám k nemu správať? Každé dieťa vie zneužiť situáciu a už párkrát mi pri ostrej výmene názorov povedal "ty nie si v mojej koži". Chcem stáť pri ňom a dávať mu oporu, ale myslím si, že by nebolo dobré, aby som sa stal jeho služobníkom. A ako doplniť dieru, ktorá mu vznikla po matke? Pavol

Milý Pavol,

Myslím si, že pre danú chvíľu ste pre svojho syna urobili veľa. A tak by to hádam malo byť. Vaše dieťa je zjavne ešte stále traumatizované zo situácie s maminou a jej pitím. "Dať sa do poriadku" nie je otázka dní alebo týždňov, možno to bude aj dlhodobo sa tiahnuci proces. Toho, čo zameškal počas matkinho pitia, je asi viac: škola, vzťahy, láska, city, rozvoj zdravého sebavedomia.

Podkopanie základnej istoty, ktorou bola mama, je pre 12-ročné dieťa ťažký úder. Predstavujem si, že keď ju videl piť a potom ju strácal, veľmi sa bál a všemožne sa snažil túto situáciu ospravedlniť a vysvetliť. Možno preto ste sa to vy dozvedeli až po takom čase. Aj keď sa situácia podľa všetkého vyvíja k lepšiemu, dôsledky sú zatiaľ veľmi intenzívne.

Nie je to ľahká situácia ani pre vás. Najprv sa zmieriť s rozvodom, potom si budovať nový, iný životný štýl, a teraz ho zase meniť. Predstavujem si, že to má vplyv aj na túto časť vášho života, možno na vaše súčasné partnerstvo. Ako ste na tom? Ako vidíte svoje spolužitie so synom v budúcnosti? Je dôležité si aj v tomto urobiť jasno, lebo s tým súvisí perspektíva vášho syna. A to je nedeliteľnou súčasťou jeho terapie, "jeho znovu sa dania do poriadku". Zostane u vás, alebo sa vráti k mame? Čo chce on sám? Akákoľvek terapia bude viac-menej povrchová a neúčinná, ak dieťa nebude mať vnútorný pocit istoty a perspektívu budúcnosti a ak bude žiť v úzkosti z toho, čo bude.

Skúste počúvať, čo presne vám syn vyčíta. Možno sa cíti osamelý vo svojej situácii, možno ho veľmi trápi "to" s mamou a nevie to pochopiť, ale má zábrany rozprávať sa o tom. Možno tendencia "robiť si z vás sluhu" je volaním o pomoc, podporu.

Skúste sa s ním viac učiť, je možné, že zameškal aj vytvorenie si učebných a školských návykov, ktoré by inak už mal mať. Podpora bude v tom, že s ním budete sledovať aj tie najmenšie pokroky, ktoré urobí, a povzbudíte ho. A potom, naopak, budete benevolentnejší k tomu, čo nerobí správne. Pomaly, pozitívnou odozvou na všetko, čo robí, a trpezlivým vysvetľovaním si možno vybudovať vzťah. A na jeho základe naberú aj hádky inú dimenziu a možno sa premenia na výmenu názorov, ktorá už nebude taká ostrá.

Vám, Pavol, by som odporučila návštevu u odborníka, aby ste sa mohli venovať synovi, byť mu oporou a lepšie ho pochopiť, ale aby sa podpora dostala aj vám. Aby ste mali s kým konzultovať to množstvo nových záležitostí, ktoré vám teraz vstúpili do života a s ktorými ste predtým neboli až tak v kontakte. Tiky a nesústredenosť u vášho syna môžu naozaj svedčiť o neuróze či neurotickej poruche. Ak to už chvíľu trvá a nezlepšuje sa to, mali by ste vyhľadať odbornú pomoc aj pre syna. Dajte však pozor, aby syn nenadobudol pocit, že on "je problémový" a že si za to môže sám.