ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV
Pavlovo manželstvo sa pred štyrmi rokmi skončilo rozvodom a osemročný syn ostal žiť u matky. Tá po čase začala piť a syna tak zanedbávala, že musel bývať u jej známych. Keď sa to Pavol dozvedel, vzal si ho k sebe. Chlapec je s ním rád, ale prejavujú sa u neho poruchy sústredenia a v škole mu hrozí reparát. Je tiež veľmi precitlivený a niekedy voči otcovi aj agresívny.
Pavol sa pýta: "Ako sa mám k nemu správať? A ako vyplniť dieru, ktorá mu vznikla po matke?"
Tu sú reakcie internetových čitateľov:
Treba trpezlivosť, veľa lásky a potom možno aj to neľahké obdobie zažehnať. Neznamená to, že otec má byť benevolentný a dovoľovať synovi všetko, má však k nemu pristupovať s čo najväčšou láskou a odhodlaním mu pomôcť.
Pavol má šťastie, že sa mu podarilo dostať syna k sebe. Môj sused sa s exmanželkou, ktorá tiež prepadla alkoholu, o syna neskutočne dlho súdil a stále mu robila problémy. Syn bol z toho dlho vystresovaný. Dnes už žijú v relatívnej pohode, cez školu sa zoznámili s rozvedenou matkou s dcérou (ako z filmu) a zatiaľ vyzerajú pohodovo.
Detí, ktoré trpia poruchami sústredenia, je dnes stále viac, dá sa s tým dosť robiť, keď sa rodič usiluje a navštevuje odborníkov. Myslím si, že je dôležité, aby syn našiel v Pavlovi oporu, a to nielen na pár mesiacov. Je to beh na dlhé trate, aby syn znovu nadobudol pocit istoty.
Jedenásť rokov som bola sama s tromi deťmi (keď sme sa s manželom rozišli, chlapci boli 7- a 4-roční a dcéra 3-ročná), a napriek tomu som ich dokázala zabezpečiť nielen finančne, ale najmä citovo, a vychovať ich k zodpovednosti a samostatnosti. Každú voľnú minútu (bolo ich tak málo!) som využila na vlastné vzdelávanie. Prečítala som aj mnoho kníh o psychológii ľudských vzťahov, o deťoch, ich vývoji a dospievaní.
Najmä najstarší syn bol pre mňa veľkým problémom. Spočiatku výborný žiak, ale v štrnástich mal hrozné problémy. S ťažkosťami sa dostal na strednú, bol výbušný, agresívny, nešťastný. S pomocou psychologičky som pochopila, že najdôležitejšie je, aby chápal a cítil, že napriek všetkým "kiksom" ho mám rada a verím, že sa z toho dostane. Teraz má 24 rokov, je z neho šťastný mladý manžel, študuje na vysokej a zároveň pracuje (žijeme v USA, kde mohol dokončiť strednú školu). Od osemnástich sa živí sám a stojí pevne na vlastných. Aj ostatné deti sú sebestačné, študujú a pracujú.
Pochopila som, že deti tiež prežívali traumu z rozvodu. Odmietali otca, ale zároveň si to vyčítali. Ale aj voči mne mali rôzne výčitky a zároveň pocity viny. Nemali to ľahké. Teraz sú s otcom v kontakte. Nikdy som na neho nenadávala, aj keď som s ním mala problémy a neprispieval mi na deti. Ani deti sa však o ňom nesmeli vyjadrovať zle, hoci zo začiatku si asi mysleli, že mi tým ulahodia. Museli mi pomáhať, keď som pracovala dlhšie, naučili sa pripraviť si jednoduché jedlo, vyprali, upratali. Aj keď niečo "pokazili", pochválila som ich snahu a ukázala, ako to nabudúce spraviť lepšie. Vlastne len vďaka nim som prežila všetko tak dobre. Aj keď som pracovala dlhé hodiny a jedno obdobie som mala dve zamestnania, necítila som výčitky, že ich zanedbávam. Snažila som sa však využiť chvíle, keď som mala byť naozaj s nimi. Našla som si čas aj na svoje duševné zdravie - pomohli mi rodičia, keď mi vzali deti, aby som išla niekam s priateľmi. Pre zdravý vývin detí je dôležité, aby rodič zostal fit.
Moje motto stále je: "Mohlo by to byť ešte horšie."
Myslím si, že otec by mal vyhľadať odbornú pomoc dobrého detského psychológa aj v prípade, že si konzultácie bude musieť platiť z vlastného.
