Pred 140 rokmi, 14. júna 1864, sa narodil Alois Alzheimer, meno ktorého nesie doteraz neliečiteľná choroba mozgu. Pred týždňom sa stal jednou z jej najprominentnejších obetí Ronald Reagan; bývalý americký prezident s ňou zápasil desať rokov. Je to síce choroba pokročilého veku (Reagan mal 93), zriedkavo však môže napadnúť mozog už po štyridsiatke. Práve to sa stalo prvej známej Alzheimerovej pacientke, v lekárskej literatúre známej ako Auguste D.
Rodák z bavorského mestečka Marktbreit vyštudoval najlepšie nemecké univerzity. Pretože ho lákal záhadný svet mentálne postihnutých ľudí, rok po promócii (1888) nastúpil do ústavu pre duševne chorých vo Frankfurte. Mohol si, samozrejme, vybrať aj príťažlivejšiu kariéru, ale v tom prípade by jeho meno sotva zapĺňalo titulné stránky popredných lekárskych časopisov 21. storočia.
Spolu s neurológom Franzom Nisslom sa Alzheimer vo Frankfurte zaujímal najmä o vonkajšie prejavy dementných ľudí, zatiaľ čo Nissl experimentálne študoval reakcie postihnutých nervových buniek.
V roku 1903 Alzheimer prešiel na psychiatrickú kliniku univerzity v Mníchove, kde prežil desať plodných rokov. Kliniku viedol vtedy azda najvýznamnejší nemecký psychiater Emil Kräpelin. Práve on neskôr navrhol pomenovať degeneratívnu chorobu mozgu Alzheimerovým menom. Ten prvý raz detailne opísal "čudnú chorobu mozgovej kôry", ako ju sám definoval, v novembri 1906 na odbornom vedeckom stretnutí.
Na definitívne potvrdenie choroby napriek fantastickému technickému pokroku v uplynulom polstoročí doteraz nepoznáme spoľahlivejšiu metódu, než akú prvý raz použil pri pitve Augusty Deterovej práve on. Vtedy našiel v mozgovej kôre 51-ročnej zosnulej namiesto normálnych neurónov čudné zámotky (neuronálne klbká). Sú to akési pomníky zaniknutých neurónov, zničených postupujúcou chorobou, paralyzujúcou mozog.
Jednoznačný pôvod alzheimera doteraz vedci nevypátrali, vymysleli však už viacero teórií. Zrejme za ňu sčasti môžu poškodené gény, sčasti nefungujúce gliálne mozgové bunky (v zdravom mozgu neurónom slúžia ako imunitná polícia a tiež ako fyzická opora) a v neposlednom rade sa ukazuje, že na rýchlu stratu neurónov môžu mať drastický vplyv starnutím poškodené bunkové mitochondrie, čo sú bunkové elektrárne, riadiace jej energetické hospodárstvo. To by aj vysvetľovalo, prečo riziko alzheimera rastie s pribúdajúcimi rokmi; dnes ho má v celom svete asi 25 miliónov ľudí, ako však bude populácia Zeme starnúť, hrozí, že jej nositeľov bude rýchlo pribúdať.
Vráťme sa však do roku 1901, kedy sa začal príbeh zabúdania Augusty D. Na Alzheimerovu otázku, ako sa volá, po chvíľke rozmýšľania povedala, že Auguste. "A priezvisko?" "Auguste," odpovedala. "Meno vášho manžela?" "Myslím, že sa volá Auguste." Keďže iné vyšetrenia neukázali nič, ženu sledovali ďalej. Jej duševný stav sa zhoršoval, nedokázala sa o seba postarať, ale odmietala všetky pokusy, ktoré jej mohli pomôcť. Po hospitalizácii mala čoraz väčšie problémy s priestorovou orientáciou, s čítaním aj písaním. Postupne prišli halucinácie a pred koncom nešťastná žena stratila všetky svoje vyššie duševné funkcie, bola absolútne apatická a nepohyblivá.
Pred sto rokmi však Alzheimerov objav nebol ešte aktuálny a on sám sa venoval najmä štúdiu zmien mozgu u epileptických a syfilitických pacientov. Syfilis bola pred objavom penicilínu hrozivejšou chorobou ako čudná degenerácia mozgu a syfilitici okupovali väčšinu postelí na mníchovskej klinike. Táto choroba však Alzheimerovi paradoxne darovala manželku, vdovu po bohatom muži, ktorý na syfilis zomrel. Odvtedy vraj mohol Alzheimer všetky svoje odborné články dopĺňať mnohými ilustráciami, ktoré ani vtedy neboli lacné.
Nenápadný rodák z Markbreitu bol človekom, úplne ponoreným do sveta miznúcich neurónov, človekom tolerantným, miernym, veľmi pracovitým a možno aj trochu roztržitým, ako sa na pravého vedca patrí. Jeho každodennú cestu medzi mikroskopmi v laboratóriu, kde učil svojich študentov, vraj veľmi presne vyznačovali hromádky popola z cigary, ktorú mal neprestajne v ruke.
Objaviteľ jednej z najčastejších neurodegeneratívnych chorôb 21. storočia zomrel vo veku 51 rokov na následky bežného prechladnutia, ktoré by sa dalo po objave penicilínu Alexandrom Flemingom ľahko vyliečiť. Ale to už je iná kapitola.
Zajtra - bitka na Kosovom poli
