Opera naopak - brankár Dominik Hašek (Jan Mikušek) akrobaticky likviduje samostatný nájazd súpera. FOTO - ČTK
Minulý týždeň sa v Bratislave skončil Medzinárodný festival hudobného divadla. Prvý ročník tohto podujatia ukázal prinajmenšom dve veci. Po prvé, že operné či baletné predstavenia sa príjemne kombinujú s letnou prechádzkou po bratislavskom korze, a čo je ešte dôležitejšie pre budúcnosť podujatia, že záujem diváka o tento druh umenie nie je zlý, hoci by mohol byť oveľa väčší. Z relatívne akademického prijatia kontroverznej opery Martina Smolka Nagano, s ktorou sa v Bratislave predstavilo pražského Národní divadlo, by sa dalo usúdiť, že v hľadisku sedeli skôr priaznivci opery ako hokeja. Predsa len, ľudia stále neveria, že by sa mohli v opere aj nenudiť.
Je pravda, že keby si pomýlili dátum a prišli by o deň skôr na inscenáciu Janáčkových Výletov pána Broučka, asi by sa im naplnili všetky zlé očakávania z inscenačných klišé, ktoré si vo vzťahu k opernému žánru uchovávame hlboko v srdci. Básnici aj ich zjavenie či mazalovskí maliari z prvej časti Broučkovho výletu boli skutočne ako spadnutí z mesiaca, táboriti zasa vyzerali, akoby sa utáborili na javisku už pred sto rokmi.
Zaradenie týchto dvoch produkcií prvej českej scény za sebou však zvýraznilo dejinný paradox. Obe diela sú totiž satirou na národné povahové prvky a mýty. Od čias Janáčka sa však svet predsa len posunul, hudobne možno menej ako obsahovo. Kým pán Brouček musel aspoň zacestovať v čase a priestore, aby ukázal svoju zbabelosť, dnešní Broučkovia môžu pokojne zostať sedieť doma pri televízore, podobne ako rodičia Hniličkovci z opery Nagano. Kým hrdina z románov Svätopluka Čecha prejavoval svoje obžerstvo a chválenkárstvo ešte v kontexte latentne existujúcej chrabrosti a z duchovnelosti, dnešní antihrdinovia už nemajú za sebou namaľované nijaké podobné pozadie. Zboristky, ktoré sa u Janáčka ladne hmýrili po mesiaci, síce na scéne zostali aj na druhý deň v podobe bielych vestáliek, ba dokonca nás básňou staročínskeho taoistického básnika Š'te o večnej lune symbolicky vrátili tam, kde Brouček svoje výlety začal, len kdeže sú tie ilúzie, čo sme postrácali na cestách!
Libretistovi, ale predovšetkým recesistovi Jaroslavovi Dušekovi nie je skutočne nič sväté a prepečie sa mu aj to, čo iným nie. Havlovské hmkavé hľadanie konsenzu a zmysluplnosti zarámované do túžby po aristokratickej pompéznosti, kalokagathia ako slovíčko znejúce rovnako ako výkriky "bij a kuj a drť a vři a řvi/ber puk a pal/soka zdrť", večný Antonio Saramanch, ktorý pri odovzdávaní cien hokejistom rozmýšľa nad tým, čo si dá na večeru, pričom najbožskejšie z celej ponuky znie ešte tak božolé. Logika zvukomalebnosti nie je o nič absurdnejšia ako iné myslenie bežne používané na ostrovoch Hokejdo. Mŕtvy spisovateľ Hašek Jaroslav, vyrušený ustavičným volaním svojho mena, sa na záver začne chystať na hrad, aby zakýval žezlom malému dvojchvostému českému levovi. Už ani nehovoriac o tom, že najväčším hrdinom tohto celého zápolenia je Hnilička, tretí brankár, ktorý nedostal medailu.
Keď sa i ten posledný náznak katarzie z víťazstva "našich" hlúpo rozplynie v neartikulovaných výkrikoch hráčov opitých nielen víťazstvom, vzniká pocit, že je to nejako zle nakomponované. Nie neoprávnene.
