Albert Einstein potreboval Arthura Eddingtona, aby vysvetlil všeobecnú teóriu relativity ľuďom. Einsteinov pokračovateľ Stephen Hawking svoje teórie už dlhší čas vysvetľuje sám. Aj vo svojej novej knihe sa úspešne vyhýba matematike a ľahkým perom píše o tom, čo nik z obyčajných smrteľníkov nikdy nevidel.

Autor v siedmich kapitolách načrtáva obrysy súčasných predstáv o dejinách vesmíru od veľkého tresku až po čierne diery. Začína od Aristotela, ktorý už v roku 340 pred n. l. písal, že Zem je guľatá. Vysvetľuje teórie Ptolemaia, Koperníka a Galilea, zamýšľa sa, prečo Newton, ktorý v roku 1687 napísal "pravdepodobne najdôležitejšiu prácu, aká bola vo fyzikálnych vedách vôbec vydaná", nepochopil, že vesmír nemôže byť statický. Myšlienku rozpínajúceho sa vesmíru však neprijal ani sám Einstein, aj keď jeho rovnice ju potvrdzovali. Preto do nich zakomponoval kozmologickú konštantu, ktorá vesmír znehybnila; na konci svojho života sa za ňu veľmi hanbil.

Hawking zdôrazňuje, že iba jeden človek zobral Einsteinovu teóriu relativity vážne; bol to Alexander Friedmann. Roku 1922 Friedmann predpovedal, čo zistil Edwin Hubble o sedem rokov neskôr: že vesmír sa naozaj rozpína. To znovu nastolilo otázku jeho vzniku: ak galaxie uháňajú od seba, mohli sa kedysi zrodiť inak ako vo veľkom tresku? Nuž a po Friedmannovi, Feynmannovi, Gamowovi a Penrosovi vstupuje do deja (a do dejín) aj sám Hawking.

V čase, keď Roger Penrose formuloval svoju teorému (1965) potvrdzujúcu existenciu čiernych dier (a nepriamo aj to, že vesmír sa začal veľkým treskom), bol Hawking postgraduálnym študentom. Úprimne sa priznal, že "zúfalo hľadal problém, ktorým by zavŕšil svoju dizertačnú prácu". Podarilo sa; o päť rokov vyšiel jeho spoločný článok s Penrosom, ktorý dokazoval, že vesmír z hľadiska nášho dnešného poznania musel vzniknúť vo veľkom tresku.

Aj v kľúčových kapitolách o svojich obľúbených čiernych dierach sa Hawking zaobišiel bez rovníc. Nepotreboval ich ani vo výklade svojho doteraz najväčšieho objavu - čierne diery nie sú až také čierne, lebo čosi z nich môže uniknúť. Spomína, že keď tieto výpočty prvý raz oznámil na oxfordskej konferencii, predsedajúci vyhlásil, že je to nezmysel. Dnes však už vyžarujúca čierna diera nie je iba fantáziou a Hawking môže dúfať: "Keď nejakú nájdeme, dostanem Nobelovu cenu."

S miernou iróniou líči Hawking aj svoj vzťah k Vatikánu. Píše, že katolícka cirkev urobila v prípade Galilea veľkú chybu, keď sa pokúsila sama odpovedať na vedeckú otázku a vyhlásila, že Slnko obieha okolo Zeme; z tejto chyby sa poučila a teraz sa už radí s vedcami. Na konferencii vo Vatikáne (1981) však vedcom pápež povedal, že môžu skúmať udalosti po veľkom tresku, ale nemali by skúmať veľký tresk samotný, pretože to je "dielo Boha". Hawking to komentoval: "Bol som rád, že pápež nepoznal tému prednášky, ktorú som práve na konferencii predniesol. Nemal som vôbec chuť zakúsiť Galileov osud. Ku Galileovi cítim veľa sympatií, čiastočne tiež preto, že som sa narodil presne 300 rokov po jeho smrti." Galileo zomrel 8. januára 1642 a na svojej koži zakúsil silu cirkevnej kliatby.

Kniha sa končí jemnou výčitkou filozofom, že v 19. a 20. storočí nedokázali udržať krok s rozvojom vedeckých teórií. Na druhej strane ani vedci doteraz neopísali vznik a vývoj vesmíru tak, aby filozofov inšpirovali, pretože nenašli bájny kameň mudrcov - zjednotenú teóriu, spájajúcu kvantovú mechaniku, gravitáciu a ostatné fyzikálne deje. Ak by túto "teóriu všetkého" našli, žilo by sa im (a možno aj nám) v takom svete lepšie.

Zdá sa však, že sám Hawking už v takom dokonalom svete žije, veď ako inak by mohol tak prekrásne ilustrovať teóriu, ktorá ešte neexistuje.

Stephen W. Hawking: Ilustrovaná teória všetkého. Počiatok a osud vesmíru o Argo o Praha 2004 o Preložil Igor Kapišinský