Matej Krén vo svojom objekte Pasáž. FOTO SME - PAVOL MAJER
S MATEJOM KRÉNOM sme sa rozprávali uprostred stoviek banánových škatúľ naplnených tisíckami kníh. Výtvarník slovenského pôvodu žijúci v Prahe, ktorý na Slovensku naposledy samostatne vystavoval pred trinástimi rokmi, zajtra otvorí svoju výstavu v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Strhujúci objekt Pasáž, zložený z pätnásťtisíc kníh, skladal so svojimi pomocníkmi niekoľko dní, a po skončení výstavy sa celý náklad presunie do Prahy a Brna.
Matej Krén (1958) sa pohybuje takmer vo všetkých oblastiach výtvarného umenia, s presahmi do filmu a hudby. Jeho diela viac vystavujú svetové galérie ako domáce, za svoju kreativitu získal mnoho cien, napríklad v roku 1994 na Bienále súčasného umenia v Sao Paule dostal obe hlavné ceny - Cenu kritikov a Cenu divákov.
Dostať do centra mesta za pár dní kamión kníh nie je maličkosť. Ako sa vám to podarilo?
Bolo to fyzicky namáhavé, pracujeme od minulej soboty. Objekt je ťažký, a tak sme museli použiť kamióny a vysokozdvižné vozíky. Všade okolo je veľa špiny, smradu a prachu, ale ich prítomnosť je dôležitá. Cítiť spojenie skutočného a virtuálneho.
Zozbierať toľko kníh sa zdá byť nadľudským výkonom. Ako ste ich získali?
Dostal som obrovskú podporu od knižníc, ktoré mi venovali vyradené knihy. Kniha, ktorá sa dnes považuje za akýsi kultúrny odpad, by skončila v koši. Ja ju z toho koša vytiahnem a takýmto spôsobom zvečním. Dostanem ju opäť medzi ľudí, aj keď sa už nedá čítať.
Pri umeleckom objekte z kníh je možný predpoklad, že použité knihy sú výtvarného zamerania. Vyberali ste pre prácu špeciálne tituly?
Tituly nie sú dôležité. Dôležité je, že sú z českých a slovenských knižníc. To pre mňa znamená veľa. Často vystavujem v zahraničí, a preto som si povedal, že urobím projekt, ktorý prejde Česko-Slovenskom.
Česko-Slovenskom?
Áno, pretože ja som z Česko-Slovenska stále, žijem v hlavnom meste, bývalom - v Prahe, teda pre mňa nielen v Čechách. Povedal som si, že urobím česko-moravsko-slovenský projekt, ktorý sa symbolicky bude volať Pasáž. Je to akýsi priechod aj v skutočnosti. Použijem české a slovenské knihy, na mieste ich spojím a tým bude objekt (aspoň na chvíľu) symbolizovať našu mentálnu a kultúrnu spriaznenosť.
S knihami pracujete už dlho. O čom hovorí táto práca?
Projekt je odrazom existencie knihy ako večného spolupútnika človeka. Nejde o reflektovanie konkrétnej zostavy kníh, ale skôr o poukázanie na ich iné miesto a zároveň na našu pozíciu medzi knihami. Preto sa volá Pasáž - človek prechádza niečím, čo je v určitom pohľade absolútne. Je to vec, ktorá pracuje s absolútnymi hodnotami, akou kniha je.
Dobrým zvykom, i keď na Slovensku takým zriedkavým, je vydať k výstave sprievodný katalóg. Vo vašom prípade by to bola ďalšia kniha do projektu.
K výstave vychádza kniha, nie katalóg. Som nepriateľom katalógov - sú príliš informačným médiom. Ja urobím protipól k objektu - v jednej jedinej knihe akúsi reflexiu svojej tvorby posledných desiatich rokov. Zistil som, že vyvoláva záplavu slov.
Kto sa v knihe vyjadruje k vašej tvorbe?
Oslovil som štyroch ľudí, aby mi pomohli s týmto nápadom - Danielu Hodrovú, Jiřího Fialu, Jiřího Machalického a Ivana Jančára. Sú to štyri pohľady na moju prácu. Tým som chcel vymedziť akúsi zónu, vlnu reflexií, ukázať ľuďom nielen to výtvarné, ale aj neviditeľné. Táto kniha je akýmsi sprievodcom k výstave. A keďže ma tu ľudia mnohé roky nevideli, chcem, aby vedeli, ako uvažujem a ako o mne uvažujú druhí.
Knižnice sú na Slovensku a po povodniach aj v Čechách v krízovom stave. Napriek tomu sa vám stále darí dostávať od nich vyradené tituly?
Je to dosť dramatické, pretože sa prijali nové pravidlá vyraďovania. Sám sa pohybujem v týchto smetiach a viem, čo za šperky sa vyhadzujú. Ľudia netušia, že sa viac kníh ničí ako vydáva.
Podobný objekt z kníh - Idiom z roku 1998 - našiel svoje trvalé miesto v pražskej Mestskej knižnici. Aký bude osud kníh z tejto výstavy?
Najprv musí dielo žiť medzi ľuďmi a potom sa uvidí.
