g Prof. PhDr. MIRON ZELINA, DrSc., tvrdí, že veľa závisí od toho, ako sa deťom učivo podá, aké máme učebnice, aj ako sú postavené príklady a cvičenia.

Naše osnovy sú také prehustené, že už učivo na základnej škole majú vraj problémy zvládnuť už aj deti, ktoré majú IQ v norme. Je to tak?

„Je absolútne nemožné, aby učiteľ naučil všetkých žiakov všetko učivo. Napríklad na jednej hodine dejepisu preberáte šesť povstalcov, každý z nich má pri mene uvedený dátum narodenia a rok úmrtia, to je hneď osemnásť údajov, a keď k tomu pridáte text, potom učivo z ďalšej hodiny – to sa jednoducho nedá naučiť. Učiteľ nemôže poctivo odučiť všetko, lebo to nie je v jeho silách. Musí urobiť nejaký kompromis. Určiť, čo je základné učivo a čo len doplňujúce.“

Nie je to v učebniciach jasne vyznačené?

„Ani v osnovách, ani preberanej látke a ani v učebniciach nie je jasne vyznačené, čo je základné učivo a čo nie. Niekedy je aj rozširujúce učivo vyznačené hrubým písmom a učiteľ si potom myslí, že je to základ. Riešil som prípad, keď sa riaditeľ strednej školy sťažoval, že žiaci, ktorí prišli z istej základnej školy neovládajú na matematike trojčlenku, lebo riaditeľ základnej školy to nepovažoval za základné učivo. Čo mal riaditeľ strednej školy urobiť? On na to predsa nadväzoval ďalším učivom. Mal všetkých žiakov trojčlena doučiť? V učebniciach by malo byť jasne vyznačené, čo je základné učivo a čo nie, aby nedochádzalo ku konfliktom.“

Na koľko percent by mal žiak základné učivo ovládať?

„Keď som ešte učil, mojou filozofiou bolo – ak základné učivo nenaučím 75 percent žiakov aspoň na dvojku, nemám právo pokračovať s látkou ďalej. Chyba je vo mne, a nie v žiakoch. Musím sa k tomu vrátiť a zvoliť iné metódy, viac žiakov motivovať. Dnes, keď sa pýtam učiteľov, mi povedia: Som spokojný, keď aspoň polovica žiakov ovláda nové učivo na trojku.“

O našich učiteľoch je známe, že bývajú často vyhorení a nevládzu učiť – nemajú chuť ani záujem. Dokáže takýto učiteľ vôbec niečo žiaka naučiť?

„Poznám učiteľa– fyzikára z gymnázia na Orave, ktorý príde na hodinu a spýta sa : Žiaci, čo sme to minule preberali? Oni mu odpovedia, povedzme, tuhé telesá. Učiteľ sa znovu spýta: Dobre, a čo máme ďalej? Žiaci: Kvapaliny. Učiteľ: Tak si otvorte knižku a prečítajte si učivo. Žiaci si otvoria učebnicu a čítajú učivo, učiteľ si zatiaľ číta noviny. Po čase sa opýta: Máte to prečítané? Ak áno, dá im to prepísať do zošitov. A potom sa znovu spýta: Sú tam aj nejaké cvičenia? Žiaci odpovedia: Áno. A učiteľ im na to: Tak ich vyriešte do zošita. Na záver hodiny sa opýta, či každý učivo porozumel. A žiaci zborovo odvetia, že áno. Keby totiž povedali, že nie, museli by ostať po škole a doučiť sa to. A takto si učí pätnásť rokov a má pokoj. A pritom je to veľmi kvalifikovaný učiteľ, len je vyhorený, rezignoval. On sa snažil, lepších žiakov ťahal a na vysoké školy sa aj tak dostali deti bohatších rodičov, ktoré mali horšie známky. Tak úplne stratil chuť učiť.“

Je veľa učiteľov vyhorených?

„Nedávno sme to merali, oproti Nemecku je to dvojnásobok. Liek je len jediný – motivácia. A tá nemusí byť len v peniazoch. Poznám veľa učiteľov, ktorí si strihajú špongiu na utieranie tabule, aby ju šetrili, alebo požičiavajú kriedu a učia fantastickým spôsobom. Ale je ich naozaj málo.“

Mnoho rodičov sa sťažuje, že musia svoje deti doučovať aj doma, a dieťa sa tak učí celý deň. Je to správne?

„Som šokovaný tým, že mnohé úlohy už v druhej– tretej triede základnej školy nevedia vyriešiť ani rodičia. Majú totiž viacznačné riešenia alebo nedostatočné inštrukcie. Deti nielenže preberajú veľa látky, ale často dostanú také zavádzajúce, nepochopiteľné úlohy, že sa s nimi morduje celá rodina.“

SOŇA REBROVÁ