normálu. Deti, ktoré majú IQ síce v norme, ale v spodnej hranici, už majú s preberanou látkou problémy. Detí v „norme“ je zhruba 75 percent. Tí ostatní nad normou vyčnievajú, alebo ju nedosahujú. Mnohí učitelia nevedia, čo s nimi.

V škole nerozprávala, lebo sa jej spolužiaci smiali

Ak má učiteľ v triede nadané alebo naopak ťažko chápajúce dieťa, má dve možnosti. Buď sa venovať žiakovi, ktorý z nejakých príčin z triedy vyčnieva, alebo preberať učivo s väčšinou žiakov a „výnimku“ ponechať samú na seba. Oboje (opäť „vďaka“ prepchatým osnovám) totiž nestíha.

Nadané deti sa pri vyučovaní nudia a vyrušujú – niekedy sa dokonca stane, že ich preto považujú za menej inteligentné – deti s problémami (poruchy učenia, postihnutie, nízke IQ, časté choroby a pod.) zase nestíhajú. Postupne sa stávajú zakomplexovanými a strácajú sebavedomie.

„Mali sme tu žiačku, ktorá nechcela na hodine rozprávať. Dlho sme nevedeli prečo, až neskôr sa nám priznala, že zle rozpráva a spolužiaci na základnej škole sa jej smiali. A tak bola radšej celých deväť rokov ticho,“ neveriacky krúti hlavou Helena Putzová, zástupkyňa riaditeľa Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou v Bratislave. Inštitút a k nemu pripadajúce SOU pre telesne postihnutú mládež prijíma deti so zdravotnými problémami, ktoré sa ťažko zaraďujú do bežného vyučovacieho procesu. V triedach nájdete deti s telesným postihnutím, srdcovými problémami, epileptickými záchvatmi, s nedoslýchavosťou, poruchami učenia alebo správania, s astmou aj alergiou.

Mnohé deti nikdy nedostanú jednotku alebo dvojku

Deti, ktoré majú nižší inteligenčný kvocient, poruchy učenia (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia) alebo problémy so zdravím a často vynechávajú vyučovanie, sa postupne zaradia k žiakom so zlým prospechom. Tí lepší mávajú trojky, štvorky však bývajú častejšie.

„Nedávno vyučujúca ohodnotila jednu žiačku známkou chválitebná. Prekvapilo ju, keď jej s radosťou oznámila, že je to jej prvá dvojka v živote. A nedostala ju preto, že máme menšie nároky ako ostatné školy, vôbec nie. Ale preto, že u nás majú žiaci s problémami lepšiu starostlivosť – v triedach máme maximálne dvanásť žiakov a na škole celý deň funguje lekár, ktorý môže v prípade zdravotných ťažkostí ihneď zakročiť,“ vysvetľuje Putzová.

Nadaným alebo naopak problémovým žiakom, sa na bežnej škole učitelia nestíhajú venovať, a preto je lepšie, ak chodia do špecializovaných škôl, kde sa o ne vedia lepšie postarať. I keď mnohí odborníci volajú po integrácii, a nie separovaní výnimiek, vhodný čas na ňu ešte zrejme nedozrel.

Na integráciu nemáme vhodné podmienky

„Integrácia je vážny ľudský, politický, ekonomický a odborný problém. Celý svet sa snaží o humanistické školstvo, deti chceme skôr integrovať, nie separovať. Táto téza je krásna, lenže na to treba vytvoriť vhodné podmienky. A my ich nemáme,“ povedal pre SME Miron Zelina, dekan Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. „Mnohí učitelia nie sú pripravení s postihnutým dieťaťom pracovať a hoci sa na fakulte snažíme zaviesť také predmety, aby sa učiteľ vedel vysporiadať s nadanými i problémovými deťmi, uvedomujeme si, že je to nedostatočné. Chýba u nás pedagogická diagnostika, teda presné určenie toho, čo dieťa vie, čo by malo vedieť, kde predbieha a kde dobieha, a podľa toho vytvorený individuálny vzdelávací program. Ten by mal zahŕňať nielen učivo, teda obsahové štandardy, ale aj výchovné – a na to sa v návrhu nového školského zákona, žiaľbohu, dosť zabudlo. Keď nie je stanovená dobrá diagnóza, keď nie sú vytvorené podmienky, keď deti nemajú vhodné pomôcky – vtedy hovoríme o integrácii „nadivoko“. A učitelia sa potom pýtajú – a čo mám s tým dieťaťom robiť?“

SOŇA REBROVÁ