Jeden deň Ivana Denisoviča v podaní charkovského Štátneho divadla Tarasa Ševčenka. FOTO - WIENER FESTWOCHEN
Žil raz jeden smelý režisér z bývalého ostbloku a ten chcel preraziť na Západe. Rozhodol sa inscenovať Solženicyna, lebo to je taký slávny disident, konkrétne jeho poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča. Poviedka je známa, vyšla 18. novembra 1962. Zhodou okolností, presne v ten istý deň sa narodil aj náš režisér. Táto zaujímavá náhoda však nakoniec bola takmer jediné, čo z textu ostalo.
Režisér si totiž povedal: Nech sa radšej hrá o všeobecnej totalite, to je také nadčasové! Pretože to bol bystrý chlapec, uvedomil si aj to, že zo svojej geopolitickej pozície môže ťažko zaujať menami hercov, hocijako budú vynikajúci. Neznámi herci však majú tiež niečo do seba: väčšinou nie sú veľmi rozmaznaní. Spravil z nich teda materiál: anonymnú masu.
Zafačoval im hlavy alebo nasadil zajačie uši, sem-tam ich vyzliekol donaha, alebo aspoň do pol pása, samozrejme, najmä ženy. Potom ich holé popreháňal cirkusovými klietkami pre divé šelmy, ktoré tvorili základ výpravy. Ďalej svojich hercov polieval vodou, váľal po zemi, nechal nezmyselne nosiť sem a tam ťažké balíky a v ústrednej scéne á la posledná večera hádzali na stenu haldy vajíčok. Do toho brechali psy a hrozivé vlčiaky sa prešli aj po javisku.
Samozrejme, to všetko sa nášmu umelcovi videlo predsa len dosť brutálne, a preto sa to rozhodol vizuálne ozvláštniť všadeprítomnou bielou a vyvážiť nejakou vážnou hudbou, najlepšie interpretovanou živou opernou speváčkou. Úspešný divadelný produkt bol na svete, konkrétne v charkovskom Štátnom divadle Tarasa Ševčenka, a o rok už hosťuje na Wiener Festwochen.
Ukrajinský režisér, ktorého úspešný príbeh som si dovolila takto (dez)interpretovať, sa volá Andrej Žoldak a jeho produkcia naozaj vyvoláva búrlivé reakcie, časť hercov ho nenávidí a časť zasa miluje, aj keď jeho vyhlásenia naháňajú hrôzu: "Počas dvoch-troch skúšok ich zničím - fyzicky. Je pre mňa dôležité, aby hercova psychická energia bola do krajnosti vypätá." A podobne. Rovnako ako herci je rozpoltená aj kritika. Niektorí Žoldaka považujú za šarlatána, iní sa nadchýnajú "pôsobivými obrazmi aparatúry odľudštenia v rozpadávajúcich sa poriadkoch".
Herci dvadsaťročného sheffieldskeho súboru Forced Entertainment (Vynútená zábava) na prvý pohľad robia niečo veľmi podobné - ženy sa po javisku premávajú v sexi šatách, jedna z aktérok si po celý čas vyše dvojhodinového predstavenia polieva hlavu minerálkou a stále sa prezlieka, muži sa napospol prezentujú ako márniví pseudointelektuáli a nemehlá. Témou inscenácie s provokatívnym názvom Krvavá omša sú rituály masovej zábavy.
Divadlo v réžii Tima Etchellsa sa začína tým, že sa herci posadia oproti divákom a predstavujú sa. Usilujú sa zaujať, bezostyšne sa vychvaľujú, no v skutočnosti skôr upozorňujú na svoje traumy. "Chcem, aby ste sa dívali len na mňa, na moje telo, na moju kožu, chcem, aby ste po mne všetci túžili, aby ste sa chceli so mnou vyspať!" Atraktívna herečka strúha zvodné grimasy, pomaličky sa vyzlieka a oblieka si kostým gorily. Jej účinkovanie sa potom obmedzí najmä na rozhadzovanie popcornu a prekážanie pri rozhovoroch o vzniku vesmíru, no občas si zloží opičiu hlavu a znova, čoraz intímnejšie hovorí o svojej túžbe po divákoch.
Iná diva sa uloží na zem a tiež sa dožaduje pozornosti. "Ja si teraz ľahnem, a vy začnete plakať a budete ma ľutovať a budete stále plakať a už nikdy neprestanete, do konca svojich životov." Do toho ide sentimentálny hudobný "podmaz", červené svetlo, blikocú hviezdy. Alebo v istú chvíľu jeden z dvoch moderátorov predstúpi s dvoma štatistami v Adamovom rúchu. Teraz sú z nich už televízne osobnosti a dosť nedôsledne zakrývajú svoju mužnosť veľkými pozlátkovými hviezdami. Témou ich absolútne seriózneho rozhovoru je ticho. Ako vyplýva z logiky inscenácie, zabíjajú ho akože zábavnými historkami o tichu.
Celý tento blázinec alebo omša za masovú zábavu sa koná v akomsi štúdiu, ktoré na prázdnom javisku vytvára zopár reproduktorov, reflektorov, syntetizátorov, hojne využívaný stroj na vyrábanie dymu a zopár farebných svetiel.
Tak ako v spomínanej ukrajinskej inscenácii, ani v tejto anglickej nenájdu herci dramatické oblúky či vďačné roly čechovovského repertoáru. A predsa ich neľutujete. Forced Entertainment celkom v rozpore so svojím názvom dokázali, že o totalite, v tomto prípade totalite masových médií, sa dá rozprávať aj celkom slobodne.
Autor: Anna Grusková, Viedeň
