Režisér Martin Blažíček (1976) má svoje obľúbené témy. Skúša, čo všetko môže vzniknúť spojením plochy filmového plátna s hĺbkou filmového obrazu: "Fascinuje ma moment, keď sa plátno prelomí do hlbokého priestoru a vzápätí znovu preskočí do prevrstveného povrchu." Študoval strihovú skladbu na FAMU, s experimentálnym filmom začal v roku 1997. Jeho filmy sa budú premietať v A4 - nultom priestore v nedeľu o 20.00 h. Na obrázkoch vidíte zábery z jeho filmov Studie 9 a Night (Stories). FOTO - BLAZICEK.NET
V deväťdesiatych rokoch prenikla do českého filmu vlna experimentálnej tvorby. Jej autori boli ovplyvnení projekciami západnej avantgardy, ktorá voľne nadväzovala na experimentálne prúdy zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Filmári vtedy skúmali štruktúru filmového média a hrali sa s ňou. Dnes sa za experimentálne považujú všetky abstraktné a nekonvenčné filmy, ktoré nerozprávajú žiadny príbeh. Niektoré prepracúvajú starú filmovú klasiku alebo parodujú súčasný komerčný film. Stáva sa však, že sa samy zaradia do hlavného prúdu - napríklad hand-made film sa bežne vysiela medzi videoklipmi na MTV.
"Za niekoľko rokov vzniklo v Čechách niekoľko vydarených filmov, ale väčšina tvorcov rovnako rýchlo zapadla a dnes sa už venuje niečomu úplne inému," hovorí pre SME Martin Blažíček, jeden z posledných, ktorí pri experimentálnom filme zostali. V nedeľu sa v bratislavskom A4 - nultom priestore odpremieta takmer všetko, čo vzniklo v jeho obývačke. "Experimentálny film si často vyžaduje zvláštne technologické postupy a tie nie sú v podmienkach laboratória či štúdia možné. Domáce prostredie nie je z núdze cnosť, naopak, považujem ho skôr za výhodu. Kvalitu filmu vôbec neovplyvní to, či ho nakrútite v štúdiu alebo obývačke."
Scenár experimentálneho filmu zvykne vyzerať ako jednoduchá schéma, je v ňom niekoľko poznámok, náčrtov, čísel alebo grafov. "Takýto film sa dá nakrútiť aj čistým improvizovaním - ak si improvizáciu vytýčim ako svoj program. Zvyknem si však nakresliť storyboard, niekedy prepočítavam pomery záberov číselne. No, ku klasickému scenáru to má zrejme ďaleko," pokračuje Blažíček. Pre svoju záľubu v experimentálnom filme má jednoduché vysvetlenie: "Dá sa pri ňom vymýšľať oveľa viac ako pri hranom filme alebo dokumente."
Blažíček experimentuje s filmom i videom. Pri svojom poslednom diele Koridor potreboval vyrezať niekoľko postáv z pozadia záberu a postaviť ich do prázdneho priestoru. Na filme by sa mu to robilo len veľmi ťažko, preto použil digitálne video.
"Pri filmovom materiáli sa autor aktívne podieľa na vzniku obrazu, na videu záleží väčšina obrazových premien na nastavení strihového softvéru. Nie že by tým bol videoart nejako degradovaný, ide len o iné tvorivé myslenie. Video má veľa špecifických vlastností, ktoré sa oplatia využiť. Napríklad autenticitu."
Video je určite lacnejšie. Mnohí experimentátori však nakrúcajú na filmový materiál, ale výsledný film potom prezentujú na videu - aby sa vyhli drahým zvukovým kópiám. "Aj ja som už niekoľko filmov previedol do podoby digitálneho videa, ale polovica dôležitých vecí z obrazu zmizla."
Blažíček si myslí, že experimentálny film sa dá odpremietať všade. Hodí sa do galérie v pražskom Rudolfine i krčmy na Slamníku. Najradšej spomína na projekciu v Uherskom Hradišti na Letnej filmovej škole - premietalo sa v parku, plátno bolo natiahnuté ponad cestičku medzi stromami.
KRISTÍNA KÚDELOVÁ
