Hoci svoje kladné stanovisko k dostavbe jadrovej elektrárne v Mochovciach minister hospodárstva prezentoval už v októbri minulého roka, len v posledných týždňoch sa dokončenie dvoch ďalších blokov atómky stalo skutočne diskutovanou témou. Niektorí hľadajú príčinu vo víkendových eurovoľbách a v snahe predsedu ANO zvýšiť šance svojim kandidátom na zvolenie, iní v blížiacej sa uzávierke záujemcov na privatizáciu Slovenských elektrární. Bez ohľadu na nejasnosti, prečo dostavba Mochoviec v októbri v médiách zapadla a v máji odrazu celá vyvstala vo svojej "kontroverznej kráse", potreba nového a zvlášť jadrového zdroja výroby elektriny na Slovensku vyvolávala a vyvoláva celý rad otázok. Na niektoré z nich v rozhovore pre SME odpovedá Pavol Rusko.
Odkiaľ čerpáte istotu, že Mochovce treba dostavať?
Ak má byť na Slovensku zabezpečený hospodársky rast, musíme rátať s nárastom potreby elektrickej energie. Dnes je jej produkcia na úrovni 28,9 TWh. Ak bude spotreba rásť o dve až tri percentá v závislosti od vývoja hrubého domáceho produktu, budeme potrebovať nové zdroje. Schopnosť Slovenska dovážať elektrickú energiu - a to chcem zdôrazniť - je pritom obmedzená kapacitou prenosovej sústavy. Aj keby sme teda mali odkiaľ, prenosová sústava a tiež naše regulačné možnosti dovoz elektriny výrazne limitujú. Podľa stanoviska Slovenskej prenosovej sústavy už v roku 2009 bude mať Slovensko veľké problémy, pretože vypadne Jadrová elektráreň V 1 v Jaslovských Bohuniciach, a ešte nebude dokončený 3. a 4. blok Mochoviec. Odhady hovoria, že budeme musieť dovážať zhruba 7 TWh. Na to je potrebná kapacita prenosovej sústavy 1500 megawattov, ktorú nemáme.
Treba teda posilniť prepojenie so zahraničím.
Bolo by treba postaviť nové vedenie, ale to je dlhý proces, pretože v niektorých krajinách trvá takéto povoľovacie konanie aj 10 rokov.
Výhodnosť dostavby Mochoviec bude však závisieť aj od cenového vývoja na trhu s elektrinou.
Vývoj cien hovorí takisto v prospech dostavby. Tie totiž výrazne stúpajú. Napríklad 12. júna minulého roka, keď Slovenské elektrárne dohadovali cenu elektrickej energie pre export, bola jej cena od 19,55 do 22,20 eura za MWh. Bol to termínový kontrakt do roku 2006. Táto elektrina sa už dala predať v tom čase na burze v Lipsku za 28 eur. Podstatné je to, že dnes sa už elektrina k januáru 2006 predáva v termínových kontraktoch až za 36 eur. To je ďalší argument na dostavbu Mochoviec.
V Európskej únii teda nie je prebytok elektriny?
O štyri-päť rokov nebude. Ak sa staneme závislými od dovozu elektriny ako väčšina krajín Európy, jej ceny prudko vzrastú. Štáty exportujúce elektrinu si takúto možnosť nenechajú ujsť. Je tu aj ďalší faktor: nedostavanie Mochoviec znamená náklady vo výške zhruba 35 miliárd korún zo štátneho rozpočtu, za ktoré si nekúpime nič. Dvadsať miliárd je už totiž preinvestovaných, ďalších pätnásť bude stáť likvidácia stavby. Na druhej strane štát síce dostavba vyjde na tých dvadsať miliárd, ale ďalších - zhruba štyridsať - už dodá zahraničný investor.
Iste, pri výpočtoch rentability dostavby sú dôležité tak dopyt po elektrickej energii v dlhšom období, ako aj jej odhadovaný cenový vývoj na trhu. Práve v Energetickej politike z roku 2000, ktorá spochybňovala výhodnosť dostavby Mochoviec a ktorú ste nechali stiahnuť z internetovej stránky vášho ministerstva, sa písalo, že prebytky elektriny na európskom trhu sú výrazné.
Prepáčte, to je nekompetentné. V pondelok usporadúvame energetické raňajky, všetci novinári sú pozvaní, budú tam odborníci, predstavíme vám naše analýzy.
Energetická politika bol reprezentatívny dokument. Na jeho tvorbe sa podieľalo široké spektrum odborníkov.
Dnes je iná doba a Energetická politika z roku 2000 je prekonaná novými faktmi. Na internetovej stránke môjho rezortu je už zverejnená štúdia o odhadoch exportných možností jednotlivých krajín v Európe. V roku 2010 sú tri-štyri krajiny schopné vývozu, v roku 2015 len dve, a v roku 2020 iba Francúzsko.
Kto urobil tie analýzy?
Slovenské elektrárne.
V tom je ten problém. Elektrárne nie sú nezávislým a nestranným analytikom. Majú svoje záujmy. Napokon v Energetickej politike sa uvádzalo, že odhady vysokej spotreby elektrickej energie, ktoré očakávali Slovenské elektrárne, sa nepotvrdili.
Ak by bolo dosť elektrickej energie, prečo by jej cena stúpala? Po druhé, Energetická politika nebrala do úvahy obmedzené technické predpoklady prenosovej sústavy na dovoz elektriny zo zahraničia. Vôbec nebrala do úvahy nutnosť zabezpečenia dostatočného zdrojového parku na Slovensku, aby sme vedeli regulovať energetickú sústavu. V roku 2009 nám hrozia regulačné stupne, lebo inak budeme mať "blackouty". Jedna hodina výpadku v štáte by stála asi 1,9 miliardy korún.
Slovenské elektrárne na svojej inernetovej strane informujú o prvej jadrovej elektrárni A 1 tak, akoby sa nič nestalo a reaktor bol odstavený nie pre vážnu poruchu, ale preto, lebo doslúžili. To je zarážajúce. Ako môžu byť pre vás analýzy tejto firmy dôveryhodné?
Neviem si predstaviť väčšiu koncentráciu odborníkov ako v Slovenských elektrárňach, v Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústave a v mojom rezorte. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale mimovládne organizácie takýmto fórom nie sú. Neverím, že ľudia, ktorí v energetike prežili celý život, môžu byť zaangažovaní na dostavbe Mochoviec nejakými odmenami a ignorovať reč čísiel, keby išlo o nevýhodnú investíciu. Nakoniec, ak dvaja záujemcovia prejavili ochotu dostavať Mochovce, nemôžete tvrdiť, že sú poplatní mojim víziám, alebo že mi chcú pomáhať budovať si politickú kariéru.
Takže dostavba Mochoviec bude predsa len na rozhodnutí investorov a vláda s tým nebude môcť nič urobiť bez ohľadu na analýzy.
To nie je pravda. Štát si nechá 34 percent akcií Slovenských elektrární a bude mať väčšinu v dozornej rade.
Čo vyplýva z politickej podpory, akú vaša strana dala minulý víkend dostavbe?
Zaväzuje napríklad ministrov ANO hlasovať za ňu vo vláde.
Podľa vášho názoru je dostavba taká lukratívna, že štát nebude musieť poskytnúť žiadne investičné stimuly, daňové úľavy alebo štátne záruky na úvery?
Áno. Investori dostavbu zabezpečia z vlastných zdrojov, bez štátnej pomoci.
Kto zaplatí tzv. zadný cyklus - likvidáciu vyhoreného jadrového paliva?
Fond na likvidáciu jadrového odpadu.
Ten je však deficitný.
Keby V 1 v Jaslovských Bohuniciach fungovala do roku 2015, tak peňazí vo fonde bude dostatok. Likvidácia jadrového odpadu je však otázkou na sto rokov. Medzitým sa môžu na uskladnenie vyhoreného paliva využiť prechodné úložiská. V štúdii, ktorú máme, sú v cene elektriny zarátané aj náklady na zadný cyklus. Zároveň chceme, aby sa príspevky do fondu odvádzali nie z vyprodukovanej elektrickej energie na území Slovenska, ale zo spotrebovanej, čiže aj z tej dovezenej. Domácnosť z toho dôvodu zaplatí za rok len o 300 - 350 korún navyše. To je približne jedna koruna denne. Za sto rokov sa takto fond dostane z deficitu.
Ak sa do cien elektriny premietne nedostavanie Mochoviec, rovnako na ceny bude vplývať aj ich dostavba. Máte to porovnané?
Dostavba znamená väčší podiel jadra na výrobe elektriny, menší vplyv na životné prostredie. Škodlivosť výroby jednej megawatthodiny v jadrovej elektrárni podľa našich prepočtov je zhruba 125 korún, pri uhlí je to až 2500, pri plyne 750 korún. Hneď ako znížime podiel jadra, musíme zvýšiť výrobu elektriny v škodlivejších zdrojoch. Potom narazíme na problém Kjótskeho protokolu, lebo ak dnes nevyčerpané limity emisií vyvážame, budeme ich musieť dovážať. Navyše, keď znížime vlastné výrobné kapacity, tak sa nám tých 35 miliárd v zlikvidovaných Mochovciach 3, 4 premietne do nižšieho objemu vyrobenej elektriny a vyvolá jej vyšší nárast.
Je stále aktuálne stavebné povolenie Úradu pre jadrový dozor na dostavbu zvyšných dvoch blokov Mochoviec?
V roku 2005 sa jeho platnosť končí, ale dá sa bez problémov obnoviť na ďalších päť rokov.
Ak investor bude na dostavbu čerpať vlastné zdroje a povolenie vydá od vlády nezávislý úrad, aká bude v takomto prípade úloha kabinetu, napríklad keď Rakúsko začne protestovať a vyvinie tlak na Európsku komisiu?
Tá s tým však nemá nič spoločné.
Politickou témou na európskej úrovni sa stane to, čo sa otvorí na politickej úrovni. Rakúšania to určite otvoria.
Na to majú právo.
Aká bude vaša odpoveď?
Že so všetkým, čo hovoria, srdečne nesúhlasím, ale urobím všetko preto, aby svoje názory mohli slobodne šíriť. Zodpovednosť za bezpečnosť jadrovej elektrárne má Úrad jadrového dozoru. Ak sa vyjadrí k dostavbe a prevádzkovaniu Mochoviec kladne, nikto zvonka nemá právo jeho rozhodnutie zvrátiť. Každý štát má právo uskutočňovať takú energetickú politiku, akú uzná za vhodné pri dodržaní bezpečnostných noriem. To hovorí Zelená kniha energetiky, ktorú sa zaviazali rešpektovať všetky členské štáty EÚ. Rakúski politici, ktorí si z odporu proti jadrovej energetike urobili živnosť, sú predsa tiež politikmi členského štátu únie, či nie?
Máte v privatizácií Slovenských elektrární nejaké osobné preferencie?
Nie je v nich nič zvláštne: privatizovať elektrárne ako celok, dostavať Mochovce a ponúknuť slušnú cenu.
Máte predstavu, čo je slušná cena?
Prirodzene.
Niektorí hovoria, že výškou obrovskej zadlženosti sa cena elektrární blíži k nule.
To je príliš odvážne tvrdenie.
Vnímate geopolitický rozmer privatizácie Slovenských elektrární?
Odpoveď na túto otázku spadá do kategórie, že nemalo by sa klamať, ale nemalo by sa povedať všetko.
Môžete mi aspoň prezradiť, či si viete predstaviť vytvorenie privatizačného konzorcia po vzore privatizácie SPP, keď sa dve západné firmy spojili s ruským Gazpromom?
Viem si to predstaviť, ale nepokladám to za nevyhnutné. No takéto konzorcium môže mať aj svoje výhody.
Aká je výhoda, keď sem vstúpi ruský investor RAO UES International?
Vie si vyriešiť dodávku jadrového paliva, uhlia, uskladnenie jadrového odpadu. RAO je predsa jedna z najväčších energetických firiem na svete.
Dala nejakým spôsobom Európska komisia signál, ktorý by súvisel s geopolitickou orientáciou slovenskej energetiky?
Neviem o žiadnom.
Ak by ruská firma sprivatizovala Slovenské elektrárne, Slovensko by len potvrdilo svoju energetickú závislosť od Ruska, ktoré je aj monopolným dodávateľom jadrového paliva. Nevidíte v tom politické riziko? RAO kontroluje predsa štát.
Štátne vlastníctvo je problémom aj pre ČEZ a do určitej miery aj pre taliansky Enel. Nie je vylúčené, že najvážnejší uchádzači pristúpia ku konzorciu, a to buď medzi sebou, alebo s niektorou z významných energetických spoločností v EÚ. Dôležité však bude to, aby takéto prípadné konzorcium dávalo nejaký iný zmysel okrem privatizácie. No musíme variť z toho, čo máme.
Doteraz ste hovorili len o ekonomických výhodách dostavby Mochoviec, poznáte aj nejaké ekonomické riziká?
Nepoznám žiadne.
