Česi majú vo svojej histórii niekoľko osobností, ktoré sú neodmysliteľné od dejín ich žurnalistiky takisto ako od dejín literatúry. V 19. storočí to bol Karel Havlíček Borovský a Jan Neruda, v 20. storočí Karel Čapek. Jedno u nich vyplývalo z druhého a podmieňovalo sa druhým, ale bez toho, aby negatíva každodenného žurnalizmu, splošťovanie jazyka a neraz myšlienková povrchnosť prenikali do ich literárneho prejavu. Bolo to skôr naopak, ako vidíme aj u Čapka, ktorého publicistické články O demokracii, novinách a českých poměrech (Academia, Praha 2003) vybral a úvod k nim napísal iný český spisovateľ Ivan Klíma.
Čapek pracoval v novinách od roku 1917 už ako uznávaný spisovateľ, najprv v Národních listech a od roku 1921 nepretržite v Lidových novinách až do svojej smrti. Za ten čas napísal okrem slávnych literárnych diel vyše tritisíc novinových článkov, esejí, fejtónov a iných útvarov (napríklad "sloupky"), ktoré vyšli v niekoľkých zväzkoch Sebraných spisov Karla Čapka (Československý, resp. Český spisovatel 1985 - 1995).
Hoci Čapek sa vyjadroval v článkoch k otázkam literatúry, výtvarného umenia a divadla rovnako ako k otázkam spoločenským a politickým, Klíma z nich vybral práve politickú publicistiku, aby na nej ukázal aktuálnosť spisovateľových reflexií na tému noviny a novinári, československý štát, demokracia, občianska spoločnosť, poslanie inteligencie, komunizmus, nacionalizmus a totalita. Toto široké spektrum zachytáva príznačné dobové problémy nielen v ich vonkajšom habite, ale aj v ich koreňoch, príčinách a mravnej relevancii.
Všimnime si najprv Čapkov vzťah k novinám. Vyslovil ho jasne: "Být v novinách a psát pro noviny, to znamená mít především vztah ke všemu, co jest, nalézt živý, přímy, demokratický zájem o celou skutečnost bez intelektuálního fouňovství..." Čapek v novinárskej práci nezastával záujmy nijakej politickej strany, ani skupiny, ani generácie, ale hlásil sa k ideálom demokracie, ako mu ich okrem iného predstavoval Masaryk. Otvorene kritizoval politické čachre, nech sa už maskovali hocičím, zastával sa obyčajného človeka a jeho potrieb. Hoci mu otĺkali o hlavu malomeštiactvo, bojoval aj proti malosti, aj proti meštiactvu. Sťažnosti na malé pomery odbíjal tým, že sú len malí a veľkí ľudia a nedostatky demokracie nevidel v jej existencii, ale v jej nenapĺňaní.
Mnohé z jeho vtedajších argumentov znejú až príliš aktuálne, doslova predvídavo, prorocky. A týka sa to nejedného jeho výroku o neorganickom raste miest bez ohľadu na prírodu ("stavět město znamená budovat krajinu"), množstva bánk, ktoré majú údajne málo peňazí ("jen to nás může utěšit, že mají dost peněz na žulové a mramorové fasády"), či kritiky amerikanizmu ("americké ideály jsou daleko nebezpečnější pro nás Evropany než pro rozené Američany") s jeho uponáhľanosťou a s tým, čomu dnes hovoríme workoholizmus. Takisto znepokojene vnímal Čapek zlyhávanie inteligencie, absenciu "osobného myslenia" a vyjadroval svoje obavy z nastávajúceho vývoja v Európe, ktoré viedli k jeho predčasnej smrti 25. decembra 1938.
Posledná časť výberu obsahuje Čapkove články proti komunizmu, medzi nimi i jeho povestnú anketovú odpoveď z roku 1924 Proč nejsem komunistou? Je to akési čapkovské krédo, kde zhrnul svoje vtedajšie poznatky a znovu prejavil schopnosť anticipácie, dištancoval sa od buržoázie, no vytiahol celý arzenál plauzibilných a dnes, po desaťročiach komunistickej praxe, už aj overených argumentov, keď proti úpadku morálky a triednej nenávisti zdôrazňoval dobrú vôľu, ochotu, zhodu a spoluprácu, teda hodnoty, ktoré sa nielen relativizovali, ale pomaly sa pokladali za neresť.
Humanitné zásady sú prítomné vo všetkých jeho publicistických článkoch, ktoré charakterizuje štylistická elegancia, polemický duch, svieža obraznosť a konzekventné domýšľanie východiskových faktov.
