ej nie je do spevu. Zuzana Mauréry.

Ste jedinou dcérou operného speváka a operetnej speváčky. Teraz, keď už sama máte za sebou veľa úspechov, čo by ste odpovedali na otázku - aké je byť jedináčikom?
Naši mali plno práce, chodili na zájazdy a doma ma väčšinou strážila nejaká teta. O program som síce mala vždy postarané, ale mať súrodenca, to by bolo super. Dnes sa mi zdá, že na rodičov nemám toľko času, koľko by si zaslúžili. A keby to bolo rozdelené medzi dvoch súrodencov, bolo by to lepšie.
Má to aj prednosti?
Možno to, že celú svoju energiu investovali do mňa. Niekedy je to dobre, ale keď je toho veľa, človek zlenivie.
Tým, že sú rodičia o generáciu starší, pripúšťa si jedináčik, že raz ostane sám?
Keď som bola lenivá pubertiačka, radi mi pripomínali, že tu raz nebudú, a potom budem ľutovať, že som im neprišla pomôcť. (Smiech.) V detstve, keď mama išla na predstavenie, som plakávala, lebo som sa bála, či sa ešte vráti. Ešte aj dnes ma podobný strach občas prepadne, ale nepripúšťam si ho. Každý je sám, ale moji rodičia tu budú pre mňa vždy.
Snažili ste sa napodobniť rodičov, keď ste si vyberali vlastné povolanie?
Rodičia boli veľmi disciplinovaní. Keď mali hodinu, musela som byť zavretá v druhej miestnosti a tam čakať, kým sa skončí. Keď mal otec večer predstavenie, poobede spal a zas sme museli byť všetci ticho. Od detstva viem, že byť operným spevákom je náročné povolanie, ktoré obdivujem, ale nikdy som ho nechcela robiť. Vyrastala som v divadle, vždy mi bolo blízke, ale zvolila som si trochu lahšiu múzu.
Ako ste sa teda dostali k spevu?
Prišlo to úplne prirodzene. Po škole som zakotvila v Radošinskom naivnom divadle, kde sme spievali v každom predstavení. Janko Melkovič nám skladal pesničky, v ktorých boli vždy minimálne štvorhlasy, takže každý z nás prešiel hudobným drilom. A keď som začala dostávať ponuky do muzikálov, ktoré som vlastne vždy chcela robiť, musela som sa spevu trochu viac "pozrieť na zúbky".
Nespievali ste azda už v detstve?
To nie. Chodila som len na klavír, aj to len preto, že som našim chcela spraviť radosť, pre nič iné. Raz v druhej triede som prišla za mamou a povedala som jej, že som sa prihlásila na klavír. Myslela som, že sa bude radovať, ale nejako zvlášť to neprežívala.
Preto ste sa dali radšej na herectvo ako na hudbu?
Pôvodne som chcela ísť na muzikál do Brna. Zúčastnila som sa tam na konzultačných pohovoroch, kde skúmali, ako sa mi ohýba chrbtica a prezerali mi zuby. To ma uplne odradilo, povedala som si, že si ten muzikálik poskladám sama. Stavila som na to, že som hádam nejaké spevácke bunky zdedila, tancovala som odmalička a už mi chýbalo len to herectvo, tak som išla na VŠMU.
V Radošinskom naivnom divadle ste hrali 9 rokov. Neprekážala vám istá jednotvárnosť jeho insitných predstavení?
Keď som si po konkurze bola prvýkrát pozrieť ich predstavenie, nechápala som, na čom sa tí diváci tak smejú. Zhodou okolností som v tom predstavení o nejaký čas začala hrať a mala som čo robiť, aby som sa nesmiala aj ja na javisku... Myslím, že RND prešlo určitým vývojom, vari aj vplyvom ľudí, čo sa tam vystriedali a nebolo ich málo. Možno od insitných výkonov hercov-amatérov v kultových hrách ako Človečina či Jánošík, cez mladú študentskú krv až po hercov-profesionálov. Principál však ostáva ten istý, s vlastným rukopisom či poetikou, ktorá možno je jednotvárna, ale určite originálna. Našla som si v tomto divadle svoj druhý domov.
O RND sa hovorí, že je to ďalšia dobrá škola po škole. Vnímali ste to tak aj vy?
Áno. Ak ste tam na plný úväzok, hráte naozaj veľa a máte šancu si všeličo vyskúšať, nikto vám okrem režiséra nepomôže - je to vlastne o tom - "zachráň sa, ako vieš", a to je dobre. Herec tu má šancu nájsť si svoju vlastnú cestu. Stano však vždy dokázal napísať výstižný text na konkrétneho herca.
Stanislav Štepka občas povie, že vychoval celú plejádu dobrých hercov, a oni sa potom k nemu nehlásia. Prečo má tento pocit?
Neviem o žiadnom hercovi, ktorý by nerád spomenul, že začínal alebo hral u Radošincov. Myslím, že je na nás pyšný, len sme mu podaktorí neverní a s týmto faktom sa nevie skamarátiť. Stano Štepka je majster svojho remesla a svojej témy, ale každý sme iný a nesieme v sebe svoje vlastné témy... Hlavne herci. Ak sa chcú vyvíjať, musia pracovať aj v inom prostredí. Práve preto ma to ťahalo hosťovat vždy aj niekde inde. Stano Štepka venuje divadlu celý svoj život, ale nemôže to žiadať od každého. Hovorí, že jeho divadlo je vlastne jeho súkromná firma, ktorá má svoje vlastné pravidlá. Takže buď sa človek úplne prispôsobí, alebo odíde. Spomienka na prvé divadelné hniezdo nikdy nezhrdzavie, to je ako s prvou láskou. Ale veď je toľko miest, kde sa robí dobré divadlo!
V hrách Tata a Súpis dravcov sa stále na túto scénu vraciate. Nechcete sa jej úplne vzdať, je to tak?
Určite nie, ale vôľa musí byť obojstranná. So Stanom Štepkom si vážime jeden druhého a radi spolu hráme. Každý vzťah však treba pestovať. Nejde mi o peniaze, lebo nie o nich je jeho divadlo, ale o ľudí v ňom, ktorých mám veľmi rada. Privítam každú príležitosť, keď ma zavolajú. Nedávno sa však na počesť Janka Melkoviča robilo pesničkové predstavenie a ja som sa o ňom dozvedela až z novín. Veľmi rada by som tam prišla. Na mnohých ľudí, ktorí prešli týmto divadlom, sa trochu zabúda. Nedávno vyšla kniha o RND a aj recenzentom chýbal zoznam hercov, ktorí v ňom za tie roky účinkovali. Stano Štepka so svojím "smutno-smiešnym humorom a voňajúcou človečinou" a celé RND sú brané ako jednoliaty celok. Nikto už nenapíše, napríklad, kritiku, že Mauréry bola hrozná alebo nijaká. Nemala som tam spätnú väzbu. Keď však človek ide ďalej, musí sa oťukávať, a chce dostať aj do nosa. Stano Štepka má veľké ochranné krídla nad človekom, čo uňho hrá, a to, paradoxne, nie je dobre.
Aký máte ohlas na Novej scéne?
Asi najviac ho viem odčítať z toho, aké dostávam ponuky. Alebo keď mi kamaráti a známi hovoria, že si kupujú lístky na moju alternáciu. Pre mňa je divadlo vzrušujúcou prácou, ale pri slovách kariéra a sláva sa cítim trápne. Beriem to tak, či mi zazvoní telefón, alebo nie. Zatiaľ zvoní - z čoho sa teším! (Smiech a klopanie na drevo.)
Divadlo je teda práca. Nič viac?
Netúžim po popularite. Divadlo sa stalo súčasťou môjho života, iné by som robiť nevedela, ale beriem ho reálne. Cítim sa v ňom zmysluplne, keď má ohlas, niečo ľudom dáva a niekedy aj spokojne, keď nemusím ponižujúco bojovať, aby som bola za svoj výkon aj slušne zaplatená.
Máte dojem, že naši umelci sú u nás ponížení svojím zárobkom?
Problém je, že počas skúšobného obdobia robíme zadarmo. Vedenia divadiel nie sú ochotné zaplatiť ho a len veľmi ťažko vstupujú do dialógu na túto tému, ak vôbec. Prečo s tým súhlasíme a nevieme konečne niečo spraviť, je naša chyba. Jediný, kto zaplatil aj skúšobné obdobie, bol Juraj Kukura v Aréne, ktorý to bral ako samozrejmosť. Tvrdí, že vonku to takto funguje úplne prirodzene. Aby sa naplnil dom, chrlí napríklad Nová scéna stále nové tituly, každú chvíľu je tu nejaká premiéra, či je to muzikál, alebo činohra a reprízovosť je malá. Kedysi to bolo tak, že sa urobil jeden veľký muzikál za rok, mal silnú reklamu, a hral sa stále, čím sa hercom skúšobné obdobie finančne vrátilo. Dnes vyžmýkajú ľudí, a už o mesiac sa robí niečo iné. Keď už sa tu robí táto politika, mali by sa tri mesiace skúšok zaplatiť, lebo inak to nie je fér. A to nehovorím o megaprojektoch ako Kleopatra. Tie vďaka reklame zmetú všetko.
Myslíte, že by vám pomohli odbory?
Máme Hereckú obec Slovenska, ktorej výdobytky som nejako zvlašť zatiaľ nepocítila, ale nechcem ju kritizovať. Rozumné odbory určite pomôžu. Verím, že vstupom do EÚ sa niečo zmení, ale keď si to nezariadime sami, tak sa to nepohne z mŕtveho bodu. Keby som nespievala aj na rôznych podnikových večierkoch, v divadle sa neuživím.
Už poznáte svoju hodnotu, neznervózňujú vás povinné konkurzy, kde vás porovnávajú so začiatočníkmi?
To mi naozaj neprekáža. Čo človeka zabolí, je, keď idete dohodnúť o honorári a ponúknu vám rovnakú odmenu ako študentovi, ktorý ešte chodí do školy a robí úplne prvú vec. Potom neviem, či chodím 15 rokov po tom javisku, alebo nie... Konkurzy sú v poriadku. Sem-tam idem rovno do druhého kola. Rada na ne chodím, človek sa otrká. V nedeľu som bola, napríklad, na konkurze v Brne a bolo to príjemné vzrušenie.
O čo išlo?
Dodo Gombár bude znovu režírovať Vlasy, ale už podľa Formanovho filmového scenáru, ktorý sa prvýkrát dáva k dispozícii pre muzikál. Bude sa ním v Brne otvárať veľké muzikálové divadlo, ktoré tam stavajú s tromi scénami.
Pre bratislavkú inscenáciu Vlasov sa robili veľkorysé konkurzy po celom Slovensku. Odrazu ste sa ocitli v kolektíve neznámych mladých ľudí. Aké bolo pre vás skúšobné obdobie?
Bolo to jedno z dvoch najlepších období, v ktorých som pracovala. Prvé bolo, keď sme robili Mníšky. Pri nich sme mali čas a priestor na to, aby sme sami voľne tvorili a na predstavení to diváci cítili. Mali sme úspech aj bez reklamy. Skvelé bolo, že sme tam mali živú kapelu, čo je všade na svete úplne normálne. Je to otázka vôle, nie peňazí. Pri živej hudbe vzniká úplne iná energia a pre tvorivych spevákov to určite nie je bohviečo, keď sa musia po päťdesiatykrát prispôsobovať nahratému podkladu. Veď hudba má sólistu sprevádzať, nie naopak... A to, čo pritom vzniká, by divák nesporne ocenil. No, a vo Vlasoch sa zišlo veľa mladých a naozaj talentovaných ľudí.
Stretli ste tu svojho terajšieho priateľa Dušana Vitázka, s ktorým spievate, a je od vás o 12 rokov mladší. Ako vnímate tento vekový rozdiel?
Vôbec to neriešim! Myslím, že sa skvele dopĺňame. Je to fajn.
Aká je divácky ohlas na inscenáciu Hamleta v divadle Aréna, kde hráte jeho matku Gertrúdu?
Ani neviem - takmer žiadny. Je to ťažké predstavenie, pri ktorom si divák asi neoddýchne. Zatiaľ ho väčšinou hráme pre školy, bohužiaľ. Hrať pre deti, ktoré prišli len preto, že sa môžu uliať, smejú sa počas toho, ako sa my o niečo snažíme, nie je príjemná skúsenosť. Normálni diváci prichádzajú zriedka. Keď však prídu, hneď to cítime a hráme ako diabli. Neviem, či reklama pomáha, ale toto predstavebie si ju, žiaľ, samo urobiť nevie.
Vo Vlasoch máte zrejme odlišnú skúsenosť s mladým publikom. Aké je tam?
Ešte som nezažila zlé predstavenie. Občas natrafím v publiku na tváre, ktoré asi nevedia, čo si majú myslieť, ale aj to je pozitívne. Aj dnes, hoci je už dávno po premiére, ľudia pri poslednej piesni vstávajú zo sedadiel a dlho aplaudujú a nemyslím si, že je to preto, že by sa hanbili ostať sedieť, keď druhí vstávajú. Do Vlasov sme vložili veľa pozitívnej energie, ktorú diváci musia cítiť.
Do svojho filmového debutu Quartétto vás pred dvoma rokmi obsadila mladá režisérka Laura Siváková. Je to komplikovaný príbeh troch sestier a ich matky, ktorý sa stretol s kritikou. Ako ste ho vnímali vy?
Laura Siváková si sama napísala zaujímavý scenár. Mám rada ľudské, obyčajné filmy. A Quartétto bolo takým. Keď ľudia odchádzali z kina, mohli si ho vziať so sebou domov, kde o ňom uvažovali, lebo nešlo o žiadny nepochopiteľný výmysel.
Ste v ňom mamou dvoch synov. Mali by ste aj vy jedináčika ako vaši rodičia, alebo stojíte o viac detí?
Neviem, či to ešte stihnem, ale pokojne, nebránim sa tomu.
Zahrali ste si aj v talianskom filme Vo vetre horím režiséra Silvia Soldiniho. Odlišuje sa zahraničná produkcia od našej?
Soldini ešte predtým nakrútil film Chlieb a tulipány, ktorý bol veľmi zábavný. Tento náš bol vážny a príliš sa mu asi nepodaril, mal dosť zlé kritiky. Hrala som v ňom s Petrom Formanom manželský pár. Pre mňa to však bola príjemná skúsenosť. Posielali si ma bussines classom, cítila som sa ako hviezda, dokonca mi pri maskovaní robili manikúru a masáž rúk! (Smiech.) Na každý úkon tam bol zvláštny asistent.
Bol to príbeh o emigrantoch a vy ste zažili príjemnú skúsenosť. Nezišlo vám vtedy na um skúsiť žiť v zahraničí?
Doma mi je dobre. Je pravda, že si vonku zarobíte lepšie peniaze a v profesionálnejšom prostredí, ale aj tam sa robí dobré a zlé divadlo. Dostala som ponuky z Viedne a zo Salzburgu, ale to by znamenalo všetko tu opustiť a začať úplne od začiatku... Tak som si povedala, že keď mi už o nejakú zvláštnu kariéru nejde, ostanem radšej doma.
Nie je to aj tak, že tu nechcete nechať rodičov, lebo nikoho okrem vás nemajú?
Obávam sa, že na toto som nepomyslela! Jej, teraz sa hanbím... (Smiech.)
Na Novej scéne práve skúšate v réžii Jozefa Bednárika muzikál Do naha! Naozaj sa herci v septembri na premiére obnažia?
No jasné, veď je o tom. Ja tam mám maličkú rolu. Je to pánsky muzikál s veľmi dobrou a náročnou hudbou. Závidím hercom ich party, trochu som sa bála, či to odspievajú, ale ide im to.
Vy by ste sa vyzliekli?
Nie.
Ako si viete poradiť s neúspechom?
Nechcem hovoriť frázy, ale keď človek pre danú vec urobí všetko, tak je jedno, ako to dopadne. Môžete si z toho aj tak zobrať niečo, čo vás posunie ďalej. Iné je, keď sa stane krivda. Ak sa deje v súkromí, treba si pomôcť prácou a naopak. Zázemie je najdôležitejšie. Keď sa čokoľvek stane, aby ste mali kam ísť. Herci sú uzlíky nervov. Narábame s psychikou. Tí hore to väčšinou vôbec nevnímajú a občas prepuknú komunikačné skraty. Neviem, či je to lenivosť, alebo neschopnosť. Ľudia sa všeobecne málo zhovárajú.
Čo hovoria vaši rodičia na vaše výsledky? Nemajú ako speváci pripomienky?
Mama máva pripomienky ku kostýmom a k tomu, ako vyzerám. Je to večný kameň úrazu. Vždy som bola „o číslo väčšia" a moja mama je, bohužiaľ, dokonalá. Chcela by mať zo mňa štíhlu krasotinku.
Neteší sa, že ste tepláky z predstavení v RND zmenili na róby na Novej scéne, napríklad, v hre Osem žien? Čo ju vyrušuje?
Mama strávila na Novej scéne 25 rokov a vie, že v tejto brandži je to veľmi ťažké. Nepoznám človeka, ktorý by odchádzal z divadla nedotknutý a bez pocitu poníženia. Celá ich generácia ťažšie prijíma zmeny ako my. Mama bola napríklad nešťastná, že som prestala robiť Dereš, lebo to bola podľa nej istota a každý ma poznal. Človek však môže postúpiť iba vtedy, keď sa mnohých vecí vzdá.
Čo hovorí váš otec?
Vyzerá byť spokojný. Občas sa za ním zájdem jednorazovo poradiť, napríklad, či to, čo spievam, sa dá aj počúvať...
Keby sa vás opýtali, čo by ste v živote veľmi chceli, akú by dostali odpoveď?
Chcela by som mať dosť trpezlivosti vydržať to, čo nemôžem zmeniť a mať silu zmeniť to, čo zmeniť môžem a hlavne mať dosť múdrosti tieto veci rozoznať.
Už sa vám stalo, že ste niečo prepásli?
Niekedy mám pocit, že som si prepásla život, ale to bude asi hlúposť.
Ako sa vás dotklo bulvárne ohováranie vášho údajného sporu s Katarínou Hasprovou o rolu Kleopatry?
Myslela som si, že ma bulvár obíde, lebo nie som pre nich zaujímavý typ. Katarína mi ešte večer predtým ako vyšli bulvárne noviny, volala, keď ich nejaký jej kamarát objavil na pumpe. Pýtala sa, čo teraz budeme robiť. Nakoniec sme si povedali, že im neposlúžime na rozmazávanie koláže výpovedí „z overenych zdrojov" a na to celé sme sa vykašľali.
Prečo si myslíte, že nie ste zaujímavou celebritou?
Je to slovo, s ktorým sa nekamarátim. Netúžim ňou byť. Najradšej chodím nenamaľovaná. Minule som práve v TV oku čítala rozhovor so speváčkou Raduzou, ktorá povedala, že chce byť v polohe pozorovateľa, a nie pozorovaného. S tým súhlasím. Teraz mám však papuču na aute, musím zavolať policajtov, tak sa namaľujem. Vraj to zaberá. (Smiech.)

Kto je to
Zuzana Mauréry (1968) - herečka a speváčka. Narodila sa v Bratislave v rodine profesionálnych spevákov. Vyštudovala herectvo na VŠMU, deväť rokov bola stálou členkou Radošinského naivného divadla, hosťovala aj v predstaveniach divadiel SND, Astorky, Novej scény, v muzikáli na scéne Theatro Istropolis Mníšky aj v pražskom muzikáli Pomáda. Dlhší čas spievala v televíznom kabarete Dereš. Do svojho filmového debutu Quartétto ju obsadila začínajúca režisérka Laura Siváková. Momentálne účinkuje na Novej scéne v muzikáli Vlasy a vo veselohre Osem žien. Na Malej scéne SND hrá v spevohre Sekretárky a v divadle Aréna v Shakespearovom Hamletovi. Žije v Bratislave, je slobodná.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: JOZEF STUDENÝ, JURAJ ĎURDIAK