Jozef Dolinský st.
baletný majster
otec Jozefa Dolinského ml.
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
U každého dieťaťa je problém, ak sa má rozhodovať, čo ďalej so vzdelaním. Inak syn nebol problémový. Začal trénovať futbal, pozemný hokej. Dali sme ho na tanečné konzervatórium, ale nevedeli sme, ako to s ním dopadne.
Prečo?
Bol riadne pri sebe, čo je u tanečníkov hendikep. Všetko však hladko prešlo, aj puberta, pretože som ho mal pod dohľadom. Učil som ho, boli sme spolu denno-denno osem rokov. Doma aj v škole.
Ktorý balet videl ako prvý?
Luskáčika, pretože v ňom účinkoval už ako školák. Okrem toho videl všetko, čo v tom čase uvádzalo SND.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Jeho vnútornú disciplínu, čo je pre umelca veľmi dôležité. Dáva si na seba pozor, je k sebe prísny, vytrvalý. Zobral to za dobrý koniec, ktorý mu vyniesol sólové miesto v balete SND. Som s ním spokojný.
V čom ste si podobní?
V prísnosti na seba samého.
Balet je rehoľa. Mnohých vecí ste sa preň museli vzdať. Čo vám prekážalo najviac?
Že som nesmel športovať. Plávať sa dalo, o lyžovaní aktívni tanečníci môžu iba snívať.
V čom ste so synom úplne odlišní?
Výzorovo sa viac ponáša na manželku a na jej sestru, ktorá tiež bola baletná sólistka - pani Červeňáková.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Dobre viem, že balet bolí. Preto som ho chválil vždy, keď bolesť pretrpel.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Iste, veď na vysokej škole som študoval aj psychológiu, dlhé roky som učil na tanečnej škole. V tomto smere som fundovaný.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Obaja so ženou sme mu rozprávali rozprávky a aj spievali.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Možno, že som ho nasmeroval na balet. Nikdy to však nepovedal nahlas.
Rozumiete si?
Asi áno, pretože sme nemali konflikty. Ani počas ôsmich rokov na škole, ani teraz.
Aké to bolo - mať medzi kolektívom cudzích detí vlastného syna?
Bolo to ťažké a bol som opatrný najmä kvôli ostatným deťom. Nie som tvrďas, no vždy som mu povedal, na čo má dať dôraz.
Dodnes mu nejako pomáhate?
Iste, pretože stále sa pohybujem v divadle, robím tréningy ako pedagóg aj ako baletný majster. Syna mám na očiach. Moja pripomienka mu vždy poslúži.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Sme spolu každý deň v divadle.
Jozef Dolinský st. (64) je rodák z Prešova. Od dvanástich rokov chodil na rytmiku a po skončení základnej školy začal tancovať ako elév v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Po roku prešiel na Štátne konzervatórium do Bratislavy. Členom baletu SND sa stal v roku 1962. V roku 1975 ukončil štúdium na VŠMU v odbore choreografia baletu. Vypracoval sa na sólistu a svoju činnosť v tejto inštitúcii prerušil iba v roku 1990, keď sa stal šéfom baletu Novej scény. Po dvoch rokoch sa vrátil do baletu SND, kde ešte stále pracuje ako baletný majster. Na svojom tvorivom konte má okolo dvadsať baletných choreografií. Dvadsať rokov učil klasický tanec aj na tanečnom konzervatóriu. Je ženatý, okrem syna Jozefa má aj dcéru Dagmar.
Jozef Dolinský ml.
sólista baletu SND
syn Jozefa Dolinského st.
Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Tuším som iba raz klamal rodičom, keď som povedal, že pôjdem ku kamarátovi a išiel som na kúpalisko.
A čo neskôr - nechodievali ste na diskotéky?
Na to nebol čas, ani sily. Asi som veľmi skoro pochopil, že ak chcem niečo robiť poriadne, takéto vrtochy musia ísť bokom.
Nemali ste chuť zdupkať z ťažkej driny, ktorú obnáša balet?
Tú mám stále. (Smiech.) Mám však vzťah k javisku a k ľuďom, s ktorými pracujem. Zaväzujú ma aj dosiahnuté úspechy a navyše neviem robiť nič iné.
Ako to budete neskôr riešiť, keď najnovšie nemajú tanečníci na konci profesionálnej kariéry nárok na dôchodok?
Tohto roku končím manažment v umení na Katedre kulturológie FFUK a dúfam, že aj táto kvalifikácia zohrá v mojom ďalšom živote podstatnú úlohu. Pri divadle by som rád zostal. Mám aj určité choreografické a režijné ambície.
Čo sa vám na otcovi najviac páči?
Bohužiaľ, ako dieťa som nevnímal jeho profesionálnu kariéru. Nevidel som ho vo vrcholných úlohách. O jeho úspechoch viem iba z počutia, pretože vtedy audiovizuálna technika nebola na úrovni. Podľa fotografií však bol pán tanečník. Obdivujem jeho pedagogickú činnosť a prácu v divadle. Oceňujem na ňom aj to, že ma do ničoho nenútil.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Lásku k divadlu a asi by som mohol byť aj v pedagogickej práci taký úspešný, ako on.
V čom ste odlišní?
Vo výške, vo farbe vlasov a očí. (Smiech.)
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Fakt, že ma nepúšťal na čundre a podobné zábavy.
Asi sa bál, že si zlomíte nohu...
Skôr sa chcel vyvarovať pouličnej výchovy.
Nemali ste potom pocit, že si musíte niečo v tomto smere kompenzovať?
Nie, pretože mám na detstvo pekné spomienky.
Rozprával vám rozprávky?
Keď sme boli malí, čítal nám. Najviac Dobšinského.
Dodnes vám nejako pomáha?
Už len tým, že je so mnou na sále a že sa môžeme stretávať v súkromnom živote. Nielen on, ale celá rodina mi je oporou.
Je na vás veľmi prísny?
Neveľmi. Keby som to zneužíval, nemôžem tak tancovať, ako sa mi to darí doteraz.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na darčeky, ktoré nám nosil, keď sa vrátil zo zájazdu. A okrem toho, ako som prichádzal na svet. S radosťou sa nato stále rozpamätávam. (Smiech.)
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Neviem, či tým, keby som sa stal sólistom v Paríži alebo keby som prežil klasický, rodinný život. Toto nedokážem posúdiť.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Niečo sa v rodine spomínalo, ale ja to naozaj netuším.
Jozef Dolinský ml. (35) sa narodil v Spišskej Novej Vsi. V Bratislave absolvoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej. V balete SND pôsobí pätnásť rokov. V roku 1993 sa v Japonsku dostal na tanečnej súťaži do finále, odvtedy sa tam pravidelne vracia. Je prvým laureátom ocenenia Kvet baletu, ktoré získal v roku 1995. Dobre sa umiestnil aj na baletných súťažiach v Paríži a v USA. So svojím klasickým repertoárom bol okrem Austrálie a Antarktídy na všetkých kontinentoch. Tancuje sólové party vo všetkých klasických baletoch, ktoré uvádza naša prvá scéna. Najnovšie sa predstavil v Chačaturjanovom Spartakovi, kde opäť tancuje hlavnú úlohu.
Autor: Barbora Laucká / Roman Ferstl
