Od detstva som túžila nosiť okuliare. Ľudia v okuliaroch sa mi zdali byť inteligentnejší. (A to som ešte nevedela, čo mi neskôr prezradil môj muž, že žena v okuliaroch si skôr chytí schopného chlapa ako žena bez nich.) Nijaký lekár mi však okuliare nechcel predpísať, lebo môj ostrozrak bol jedinečný. Videla som aj muchu na veži. Darmo som klamala, že nevidím. Vždy ma odhalili. A tak som prežila takmer celý život bez okuliarov.
Raz, keď sme osameli v Prahe, povedala som svojmu mužovi: „Celý život som sa o teba a deti vzorne starala. Nežiadam chválu ani dary, ale veľmi by som chcela okuliare." „Vidíš zle?" opýtal sa. „Vidím dobre," povedala som smutne. „Tak načo ti budú? Vieš, koľko stojí len taký rám? Za to si kúpiš aj dvojo pekných šiat." Vzdala som to. O nejaký čas mi však s nadšením hlásil: „Mám čosi pre teba!" A podával mi krásne okuliare, také polovičné, určené na čítanie. „Kde si ich kúpil?" „Nikde. Viezol som Borisa Hybnera a zabudol si ich v aute."
Náš kamarát Boris Hybner je slávny český mím bola som hrdá, že mám okuliare práve po ňom. Usilovala som sa cez ne čítať videla som však len rozmazané písmená. Čítala som teda ponad ne. Keď ma pri tom pristihol môj muž, povedal: „Keď budeš sama seba klamať, nikdy si na okuliare nezvykneš. Oko je adaptabilný orgán, čítaj poctivo a oči sa prispôsobia." Poslúchla som a po nejakom čase už naozaj cez ne čo-to vidím. Bolieva ma z toho síce hlava, ale aj to po čase hádam prejde...
Akurát, že teraz vždy, keď niekto zazvoní, utekáme sa najprv pozrieť, či to nie je Boris. Ak je to on, môj muž okuliare schová, aby som si ich pred ním omylom nenasadila. Uhostíme ho, ako najlepšie vieme, ale aj tak mávam nepríjemný pocit, že sa podobáme na tých nepohostinných hostiteľov z rozprávky. Už aby mi Boris na to prišiel.
