Iracké deti budú stretávať amerických vojakov ešte dlho. Ak však prejde rezolúcia OSN, bude o tom, kde vojaci budú, rozhodovať iracká vláda. FOTO- REUTERS
Washington a Londýn museli urobiť v texte výrazné zmeny, v priebehu dvoch týždňov ho opravovali štyrikrát. Prijateľná bola až jeho piata verzia. Napriek tomu je rezolúcia úspechom. Dáva totiž novej irackej vláde medzinárodné uznanie a medzinárodným jednotkám mandát OSN. Ten chýbal odporcom vojny, a preto neboli ochotní pomôcť.
Napriek tomu sa nečaká, že by Paríž, Moskva či Berlín niekoho do Iraku poslali. Mal by sa však znížiť tlak na krajiny, ktoré už vojakov v Iraku majú, aby ich stiahli, podobne ako Španieli.
A hlavne: rezolúcia by mala byť dôkazom, že v diplomatickej rovine sú najväčšie spory prekonané. Irak je pritom naďalej veľmi horúcou témou. Bolo to cítiť v Normandii, kde si svetoví lídri dali záväzok, že sa jej vyhnú a bude to cítiť aj na summite G8.
Dôkazom je aj vznik rezolúcie. Američania a Briti navrhli text. Bezpečnostná rada vyhlásila, že je nepriechodný. Rusom, Francúzom aj Nemecku, ktoré nie je stály člen, prekážalo, že rezolúcia neurčuje dokedy budú v Iraku americkí vojaci, aké budú právomoci dočasnej irackej vlády, kto bude mať pod palcom ropu, kto rozhodne o vojenských akciách. Prvé výhrady sa dali zhrnúť do jednej vety: Američania neboli ochotní odovzdať Iračanom suverenitu.
Potom text upravili. Ropu aj vojakov, s výnimkou akcií, ktoré by ohrozovali bezpečnosť, dostali do rúk Iračania. Vyhli sa však presnému dátumu odchodu. Najmä Francúzom to nestačilo.
Dotlačili Washington k tomu, že mierové jednotky v Iraku zostanú len do vzniku riadnej irackej vlády, teda do začiatku roka 2006.
Poslednou podmienkou bolo právo veta pre irackú vládu vo všetkých vojenských akciách mnohonárodných síl. Spojené štáty a Británia to odmietli, včera v noci však pristúpili na kompromis: mierové jednotky budú musieť každú akciu konzultovať s Bagdadom. V texte nie je zmienka o výnimkách, ani bezpečnostných.
Rezolúcia je dôkazom zmeny americkej politiky v Iraku. Pred vojnou Američania nerobili kompromisy. Boli presvedčení, že Saddám musí padnúť a Európa z ich pohľadu nezodpovedne váha. George Bush bol v záujme bezpečnosti ochotný obetovať aj dlhoročné vzťahy so spojencami.
Viac ako rok po vojne sa to najmä Bush snaží vyžehliť. Z Iraku sa stal obrovský problém: nielen nekonečné boje, ale aj fotografie mučenia, chýbajúce zbrane hromadného ničenia, a najmä prepadajúce sa preferencie ho priviedli opäť k OSN.
Tábor odporcov vojny so zadosťučinením hovorí, že to mal urobiť už dávno, ešte pred vojnou. Experti však opakujú, že ak by sa Washington naozaj uchádzal o podporu Bezpečnostnej rady, Saddám by ešte dnes s najväčšou pravdepodobnosťou sedel v jednom zo svojich palácov a svet vrátane Nemcov, Francúzov a Rusov by sa bál, či náhodou nepoužije niektorú zo svojich zakázaných zbraní.
MATÚŠ KOSTOLNÝ
