Pôvodne do konca minulého týždňa mali vážni záujemcovia o 49 percent akcií štátneho Transpetrolu predložiť svoje záväzné ponuky. Termín sa však posunul – stačí, ak to urobia do konca mesiaca. Pôvodne 19 spoločností oznámilo, že má o Transpetrol záujem, potom si 16 prevzalo informačné memorandum, ale predbežnú ponuku dalo len 6 firiem. Teraz ju jedna z nich stiahla a ďalšia nevyvíja takmer žiadnu aktivitu. Táto masívna strata záujmu vynikne o to viac, že o 34 percentách z balíka akcií, ktorý sa má predať, nie je právne známe, komu vlastne patria. Aj keď sa na Slovensku už stalo všeličo, príbeh, ako malá firma z východu republiky prišla k tretinovému podielu v Transpetrole a ako si uplatňuje nárok naň, patrí k najabsurdnejším.

Pred pár dňami minister Harach vyhlásil, že je úplne škandalózne, keď sú ministerstvo hospodárstva a Transpetrol ako prirodzený monopol „zaťahovaní do problému, ktorý súvisí s pohľadávkou medzi malou súkromnou spoločnosťou a daňovým úradom, nech už je pravda na ktorejkoľvek strane“. Pravdou však je, že bez ohľadu na pocity ministra či celej vlády, akciová spoločnosť Transpetrol, ktorá je monopolným prevádzkovateľom siete tranzitných ropovodov na území Slovenska, je do tohto sporu zatiahnutá už roky. A sotva sa z neho do konca mesiaca vytiahne.

Skoro tie isté osoby

Príbeh zázračne úspešného vymáhania pohľadávky voči štátu sa začal v októbri 1995. Daňový úrad vo Vranove nad Topľou vtedy uvalil záložné právo na nehnuteľnosti firmy ILaS, spol. s r.o. V decembri toho istého roku musel úrad svoje opatrenie ako nezákonné zrušiť. Na prvý pohľad ide o lapáliu, akých sa na Slovensku už stalo neúrekom. Neuveriteľné je, čo z chybného kroku jedného daňového úradu vzišlo.

Zástupcovia spoločnosti ILaS sa preukázali zmluvou o zmluve, podľa ktorej mali do 1. novembra 1995 – pod hrozbou vysokej zmluvnej pokuty – povinnosť uzavrieť zmluvu o predaji práve tých nehnuteľností, na ktoré uvalil Daňový úrad vo Vranove nad Topľou záložné právo. Z viny úradu teda nemohla spoločnosť ILaS splniť svoj záväzok, a naopak, musela druhej zmluvnej strane, ktorou bola ďalšia vranovská firma Slovenka, uhradiť zmluvnú pokutu. Redaktori Maroš Sýkora a Bohdan Kuzyšin, ktorí sa nezávisle od seba kauze venovali, dospeli k spoločnej indícii: „ILaS a Slovenka však boli spriaznené spoločnosti,“ napísal Sýkora. „Vlastníci firiem ILaS a Slovenka boli skoro tie isté osoby,“ dodal Kuzyšin. To bol dôvod, prečo aj úradné osoby, pojali podozrenie, že ILaS a Slovenka, čiže „skoro tie isté osoby“, zmluvu o budúcej zmluve antedatovali. Že ju na papieri podpísali v auguste 1995, ale v skutočnosti vznikla až potom, keď daňový úrad urobil chybný krok. Faktom však je, že toto podozrenie proti skupine konajúcej v zhode, druhá zainteresovaná strana, teda strana daňová a štátna, nepodložila dôkazmi, ktoré by súd uznal.

Najskôr okresný vo Vranove nad Topľou, potom krajský v Prešove a napokon aj Najvyšší súd SR rozhodli, že ministerstvo financií, pod ktoré patria všetky daňové úrady, teda aj vranovský, je povinné vyplatiť firme ILaS ako náhradu škody, ktorá jej vznikla rozhodnutím úradu, sumu 43 265 591 korún. Vtedajší minister Kozlík, ale aj jeho nástupca Maxon však rozsudok súdu odmietli splniť. Bolo to odmietnutie, ktoré v konečnom dôsledku vyšlo republiku draho.

Sudkyňa, exekútorka, maklér

Firma ILaS postúpila svoju pohľadávku spoločnosti C.S.I. – CD, a podobne ako v predchádzajúcom prípade, aj v tomto boli vlastníci oboch spoločností „skoro tie isté osoby“. Tie podali na súd návrh na výkon exekúcie a vranovská sudkyňa im vyhovela.

Poverená exekútorka sa najskôr pokúsila odpísať dlžnú sumu z účtu ministerstva v Národnej banke. Neuspela, lebo prostriedky štátneho rozpočtu exekúcii nepodliehajú. Potom sa pokúsila exekvovať budovu ministerstva financií. Znovu neúspešne. Potom v Stredisku cenných papierov zisťovala, akými akciami ministerstvo disponuje – pretože tam nebolo nič lukratívne, požiadala o výpis akcií ministerstva hospodárstva. Keď ho dostala, hoci ho dostať nemala, vybrala si z jeho „portfólia“ akcie Transpetrolu. Znovu požiadala sudkyňu o výkon exekúcie. Tá jej žiadosti vyhovela, čím jej umožnila, aby exekúciu protizákonne uplatnila voči inej ako povinnej osobe. To, čo podľa exekučného titulu malo zaplatiť ministerstvo financií, po súhlase sudkyne vymáhala exekútorka od ministerstva hospodárstva. A mohla postupovať veľmi razantne, lebo sudkyňa jej dala i to, čo exekútorka ani nežiadala – možnosť zabaviť akcie, ktoré vlastnilo ministerstvo hospodárstva, „a to bez súhlasu emitenta“, čiže bez súhlasu Transpetrolu.

Jeho vedenie v októbri roku 1998 s úžasom zistilo, že 34 percent akcií Transpetrolu v nominálnej hodnote 647 miliónov korún, ktoré sa dali na trhu predať za vyše 2 miliardy korún, sa ocitlo na účtoch niekoľkých súkromných spoločností. A tak ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch, aj tentoraz to boli „skoro tie isté osoby“, ktoré vlastnili C.S.I. – CD. Akcie dostali na svoje účty preto, lebo im to umožnil maklér obchodníka s cennými papiermi, ktorý konal zjavne po dohode s touto skupinou. Len včasný zásah vedenia Transpetrolu zabránil, aby akcie z ich účtov nezmizli v zahraničí, lebo podľa vyšetrovateľa, ktorý sa prípadom zaoberal, istá kanadská spoločnosť bola ochotná za blokačný balík Transpetrolu zaplatiť vyše 800 miliónov korún.

Prešovský Korzár zverejnil vyjadrenie vyšetrovateľa, ktorý vypracoval kompletný zoznam tých, čo sa pri unikátnej exekúcii previnili proti zákonu: „Prevod akcií Transpetrolu by nebol možný bez aktívnej účasti exekútorky, makléra obchodníka s cennými papiermi, pracovníka strediska a samotnej sudkyne. Každý z nich konal protiprávne a každý prispel svojou čiastkou k prevodu akcií Transpetrolu na tretie osoby, na škodu štátu.“ Na škodu štátu je však aj to, že sa od októbra 1998 celý prípad ešte neuzavrel.

Rozsudok prvostupňový

Spočiatku konali štátne orgány naozaj promptne. V novembri 1998, teda krátko po nástupe Dzurindovej vlády, prišli na mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti Transpetrol aj zástupcovia siedmich akcionárov, ktorí mali na účtoch zablokovanú tretinu majetku tohto prirodzeného monopolu. Keď sa domáhali, aby ich zástupca sedel v predstavenstve i dozornej rade, dostalo sa im odpovede, že ministerstvo je jediným právoplatným akcionárom Transpetrolu, a že podniká právne kroky, aby obnovil predexekučný status quo. Vtedy právny zástupca „drobných“ akcionárov Ján Havlát vyhlásil, že práva, ktoré jeho mandanti získali exekučným konaním, im nie je možné odňať a vrátiť späť pôvodnému majiteľovi. Ale práve to sa o mesiac neskôr stalo.

Schmögnerovej ministerstvo skonštatovalo, že Stredisko cenných papierov pri prevode akcií Transpetrolu postupovalo v rozpore s platnými právnymi predpismi, takže musí vykonať nápravu. Ministerstvo financií jednoducho uložilo SCP, aby uviedlo svoju evidenciu do stavu, v akom bola pred exekúciou. Už vtedy bolo všetkým, teda aj vláde i ministerským úradníkom jasné, že tento krok bude definitívny až vtedy, keď ho ako právne opodstatnený potvrdí právoplatný rozsudok súdu, proti ktorému sa dotknutá strana nebude môcť odvolať. Za tri roky však súdny systém Slovenskej republiky k takému rozsudku nedospel.

Zatiaľ má ministerstvo k dispozícii len rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Ten prijal žalobu poškodených „akcionárov“ proti ministerstvu v auguste 1999 – rozsudok vyniesol až v septembri 2001, čiže po viac než dvoch rokoch. Hovorca ministra hospodárstva o jeho obsahu povedal: „Rozsudok potvrdil právny názor Ministerstva hospodárstva SR a Transpetrolu, že ani spoločnosť C.S.I., ani s ňou kapitálovo a personálne prepojené právnické a fyzické osoby, nemajú žiadny nárok na vydanie listinných akcií Transpetrolu, ktoré sú predmetom majetkovej účasti štátu.“ Pretože ide o rozsudok prvostupňového súdu, proti jeho rozhodnutiu sa druhá strana môže odvolať. Druhá strana však urobila aj krok, po ktorom sa muselo veľmi rýchlo odvolať ministerstvo.

Opatrenie z Humenného

Štefan Postiháč, sudca Okresného súdu v Humennom, vydal pred tromi týždňami uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým zakázal nakladanie s akciami Transpetrolu. Kým bude jeho uznesenie účinné, nepredá sa ani jedna akcia, nieto ešte 49-percentný balík. Rozhodnutie sudcu je pozoruhodné z viacerých dôvodov. Keď sa zástupca žalujúcej strany domáhal rovnakého uznesenia v septembri, iný sudca v Humennom odmietol predbežné opatrenie vydať s odôvodnením, že „nie je príslušný o veci rozhodnúť“. Sudca Postiháč sa však ako príslušný zachoval. Jeho odvaha bola o to väčšia, že prešovskú sudkyňu, ktorá sa tak významne pričinila o zdarný priebeh exekúcie tretiny Transpetrolu, parlament v marci 2001 bez ťažkostí vydal na trestné stíhanie. Vyšetrovateľ ju obvinil z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Minister Harach po rovnako tvrdom postupe volal aj v prípade humenského sudcu: „Očakávam, že sa zavedie disciplinárne pokračovanie a vyvodia sa dôsledky aj z pohľadu trestného práva.“

Zástupca spoločnosti C.S.I. – CD Ignác Ilčišin však minulý týždeň prišiel s novou iniciatívou, ktorá takisto môže komplikovať privatizáciu Transpetrolu – a to aj v prípade, keby Krajský súd v Prešove promptne vyhovel odvolaniu ministerstva a zrušil zákaz nakladania s jeho akciami.

Ing. Mgr. Ignác Ilčišin pred niekoľkými dňami do kamier televízie Markíza povedal, že spoločnosť C.S.I. – CD dala podnet na okresný súd, že si Transpetrol nesplnil zákonnú povinnosť, keď do konca roku 1999 nespresnil v Stredisku cenných papierov zoznam akcionárov. V prípade, že súd dospeje k rovnakému záveru, pán Ilčišin v mene C.S.I. – CD navrhol zrušiť Transpetrol likvidáciou. Ale najdôležitejšia veta, ktorú si v televíznom šote od neho momentálni reprezentanti štátu vypočuli, znela: Bez mimosúdnej dohody privatizácia Transpetrolu neprebehne… Nie je náhoda, že ju verejne vyslovil práve pán Ilčišin.

Mimosúdna dohoda?

V skupine „skoro tých istých osôb“, ktoré sa v kauze Transpetrolu objavujú najčastejšie, sú mimoriadne frekventované mená pánov Tomáša Matúša, Matúša Šándora, Ignáca Ilčišina a ich rodinných príslušníkov. Akýmsi neoficiálnym hovorcom tejto skupiny sa stal pán Ilčišin.

Po roku 1998 sa voči nemu viedlo trestné stíhanie v troch prípadoch. Išlo v nich o skutky, ktoré sa týkali aktivít podnikateľa po roku 1994. Záujem finančnej polície o svoju osobu Ignác Ilčišin vysvetlil veľmi jednoducho – trestné stíhanie je vraj motivované snahou určitých štátnych orgánov akýmkoľvek spôsobom dosiahnuť svoj cieľ v prípade exekúcie akcií Transpetrolu. Štát zabránil, aby si exekuční majitelia akcií mohli uplatniť svoje práva. „Namiesto toho sa určité orgány rozhodli, že z nás urobia podvodníkov,“ tvrdí pán Ilčišin.

Problém je v tom, že finančná polícia prinajmenšom v dvoch prípadoch konala na podnet jeho bývalých obchodných partnerov, ktorí podali na Ilčišina trestné oznámenia. Jednou žalujúcou stranou je zahraničná spoločnosť Money Market Trading Ltd., druhou spoločnosť ARDS. Ich trestné oznámenia dostala polícia skôr, ako sa Ignác Ilčišin a jeho skupina – po exekúcii akcií Transpetrolu – stali „nepriateľom“ štátu. Aj keď sa proti pánu Ilčišinovi trestné stíhanie viedlo, jeho pozíciu to v kauze Transpetrolu v žiadnom prípade neoslabilo.

Podľa nezávislých ekonómov je dokonca taká silná, že ohrozuje samotnú privatizáciu tohto slovenského monopolu. Zainteresovaní ministri takú možnosť vylučujú, ale pripúšťajú, že spor môže mať podstatný vplyv na cenu, za ktorú sa takmer polovica Transpetrolu predá. Ľubomír Harach vyhlásil, že ministerstvo hospodárstva sa bude súdnou cestou domáhať náhrady škody u vinníkov, ktorí tento stav spôsobili. Isté však je, že „vinníci“ by neboli schopní nahradiť ani zlomok tej škody, ktorú môžu spôsobiť.

Ekonomickí redaktori usudzujú, že počínanie pána Ilčišina má jasný zámer. Chce prinútiť štátnu akciovú spoločnosť a štátne orgány, aby sa s ním dohodli mimosúdne. „Podmienky, ktoré Ilčišin vysloví, nám s najväčšou pravdepodobnosťou najprv vyrazia dych. Ale zrejme neostane nič iné, len o nich rokovať,“ napísal pred pár dňami redaktor Pravdy Maroš Sýkora. Ak má pravdu, tak na mimosúdnu dohodu už veľa času nezostáva. Po predložení záväzných ponúk by prípadná dohoda cenu za 49-percent akcií Transpetrolu nezlepšila.

Samotný fakt, že udalosti, ktoré sa stali vo Vranove nad Topľou v októbri 1995, majú podstatný vplyv na to, za koľko sa predá a či sa vôbec sprivatizuje jeden zo štátnych monopolov, svedčí o jednom. Krajina, v ktorej sa také niečo môže stať, nie je v poriadku.