Pláže boli plné veteránov. FOTO- REUTERS
"Á, Československo, samozrejme," začína rozprávať pán Young. "Z Afriky, kde som bojoval proti Rommelovi, nás prevelili do Anglicka. Tam nás sústreďovali pred inváziou, o čom sme, samozrejme, nevedeli. Vylodili sme sa na Gold Beach pri Arromanches. More bolo rozbúrené, silný vietor, zima... Naša pechota krok za krokom postupovala na breh v nepretržitej nemeckej obrannej paľbe. Naokolo padali muži. Hrou na gajdách som sprevádzal spolubojovníkov z plavidla LCT 319, a tak som ich povzbudzoval. Dokonca som sa so svojimi gajdami dostal až do Prahy."
Pán Young si spomína aj na československých vojakov, s ktorými bojoval v severnej Afrike. Chce vedieť, či niekto z nich ešte žije. "Určite áno, ale ich veliteľ z Tobruku, generál Klapálek už dávnejšie zomrel," odpovedám.
Kráčame po pláži plnej džípov, ktoré jazdia pomedzi torzá obranných valov. Všade sú hrajúce sa deti. Veteráni zbierajú do malých vrecúšok piesok na hroby svojich padlých druhov, roztrúsených kdesi za kanálom.
Pán Young sa s dcérou, ktorá ho na týchto oslavách sprevádza, zúčastnil na jednej z mnohých veľkolepých osláv v Caen, kde vyše 4000 anglických veteránov pozdravila britská kráľovná Alžbeta II. aj princ Charles.
Stretnúť spojeneckých veteránov na plážach Normandie v týchto dňoch nie je nič neobvyklé. Nájsť medzi nimi tých, ktorí cez západný front prešli až do Československa, je ťažšie. Ale sú tu. Medzi nimi je aj pán H. C. Brown z USA. Vylodil sa na Omaha Beach. Ešte dnes si s radosťou spomína na oslobodenie Plzne a na výborné plzenské. Keď si spolu zaspievame úryvok piesne Škoda lásky, svet sa zdá menší.
Autor: MARTIN DROPPA, Normandia pre SME
