ského šampióna perovej váhy v helsinskej Messuhali pripomínala večnosť.
,,Na body vyhral - Ján Zachara," ozvalo sa z reproduktora. Julo Torma bol vo väčšej eufórii ako pred štyrmi rokmi v Londýne, keď sám získal zlatú. Podliezol povrazy a vrhol sa mu do náručia. O chvíľu už aj so zvyšnými tromi československými boxermi niesol Zacharu na ramenách. Mesiac predtým ho na záverečnom sústredení v Zruči na Sázavsku ako olympijského debutanta nariadil pokrstiť desiatimi chlapskými na zadok. A ešte nejaký týždeň skôr na porade boxerského ústredia, kde Zacharu vzhľadom na zranené obočie chceli vyškrtnúť z nominácie, postavil podmienku: Buď aj on, alebo ani ja.
Praha vystrojila úspešným olympionikom po návrate z Helsínk veľkú slávu na zaplnenom Strahove. Zachara stál v prvom ,,zlatom" rade po boku Zátopkovcov, kanoistu Holečka a štvorveslice. ,,Podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger v prejave vymenoval všetkých - okrem mňa. Pästiarski kamaráti reagovali piskotom, ale ten zanikol v potlesku," spomína s odstupom päťdesiatich dvoch rokov a s úsmevom dodáva, ,,bol som malý a na boxera útly, nezaregistroval ma."
V domčeku rodinnej zástavby v Novej Dubnici práve dovaril nedeľný obed. Zlatý medailista olympiády 1952 a štvrťfinalista hier 1956 má dnes už o kúsok bližšie k osemdesiatke než k sedemdesiatke. ,,Vek je jediná spravodlivá vec na svete," tvrdí. ,,Ale nech je akýkoľvek, neradno sa opúšťať. Pohyb je liek. Keď ma mladší priberú, stále si ešte rád zahrám futbal."
To bol prvý šport Zacharovho detstva. Za dorast trenčianskeho TTS chytal, kým si pri robinzonáde nevykĺbil ruku, neskôr hrával v zálohe RŠK. Potom na námestí objavil plagát pozývajúci na ,,prvý box v Trenčíne". A bolo rozhodnuté.
,,Naša generácia športovala iba vtedy, keď jej zvýšil čas," porovnáva. ,,Trénoval nás však aj život. Chodili sme do lesa zháňať drevo. Vyštverať sa do korún stromov a poodpilovať haluze, to bol tréning sily aj obratnosti. Za korunky sme Bulharom pomáhali v záhradách a vláčili kufríky z nádražia."
Za chudobu, z ktorej vyšiel, sa nikdy nehanbil. Zlatá medaila na nej veľa nezmenila. ,,Celé olympijské oblečenie sme museli vrátiť - aj trenírky," vraví. ,,Dostal som však tri metre látky, z ktorej som si dal ušiť oblek. A zamestnanci trenčianskej Meriny vyzbierali na mňa 10 200 korún za starej meny, čo bola asi výška mesačného platu. Doplatil som si štyri tisícky a kúpil sekretár do bytu, v ktorom ma okrem manželky čakala päťmesačná dcérka."
Po druhej olympiáde zakotvil v Dubnici. Pracoval ako robotník, vyštudoval priemyslovku a trénoval mladých boxerov. ,,Robiť s deťmi je pasia," tvrdí bývalý boxer, ktorému nikdy nepadne zaťažko vybrať sa medzi mlaď.
,,Všetko, čo som v živote získal, som si poctivo odrobil," konštatuje. ,,A k tomu som viedol aj zverencov. Športujte, ale sa aj vyučte, radil som im. Keď niektorých stretnem, vravia: Pozrite, ako to dnes v športe chodí. Odpovedám im otázkou: Banuješ, že si dal na mňa?"
