a aténska nádej v tomto športe, je z toho celý nesvoj. Väčšinu roka žije v americkom Dallase, ale leto - ako zvyčajne - trávi v Trnave.
Pred rokom o takomto čase ste hádzali o štyri metre ďalej. Čo je s vami?
Technicky sa mi darí, ale nemám energiu, som pomalý a unavený.
Poznáte príčinu?
Vysvetľujem si to črevnou chrípkou, ktorú som chytil ešte v Amerike. Jej vírus zasiahol viacerých v našom univerzitnom tíme. Mňa medzi poslednými, krátko pred odletom na míting Grand Prix I. v japonskej Ósake. Tam vrcholila, nemohol som jesť, stratil som veľa tekutín a štyri-päť kíl. Odvtedy sa neviem pozbierať.
Čo hovoria vyšetrenia?
Absolvoval som tri odbery krvi aj moču. Výsledky sú vraj už dobré, ale niečo stále nie je v poriadku. Na to, čo inokedy s činkou zvládnem so šesťdesiatpercentným úsilím, potrebujem dnes siahnuť na maximum. S kladivom odhádžem, čo mám, ale lieta o päť metrov menej. A cítim sa malátny.
Aj zúfalý? Prepadáte panike?
Už to s ňou hraničí. Je to nepríjemné. Olympiáda sa blíži.
Tá sa začne až o vyše dva mesiace.
Párkrát mi do Trnavy volal môj americký tréner Dave Wollman. Nepanikár, viac oddychuj ako trénuj, upokojoval ma. Tvrdil mi, že všetci, ktorých z nášho univerzitného tímu v Dallase chytila črevná viróza, sa spamätávali štyri-päť týždňov, ale keď sa ich organizmus zregeneroval, vrátila sa im forma. Juhoafrický diskár Hannes Hopley ju dostal o dva a pol týždňa skôr ako ja a pred pár dňami si hodil osobný rekord za 67 metrov. Ubrániť sa frustrácii je však veľmi ťažké.
Najmä pre poctivcov vášho typu, nie?
Asi máte pravdu. Možno sa sezóna skončí lepšie, ako sa začala.
Prečo máte zatiaľ za sebou iba šesť štartov?
V tomto stave nemá význam chodiť po pretekoch. Najbližšiu pozvánku mám na 13. júna do Varšavy, kde sa mi vždy darilo. Potom na Krétu a na Odložilov memoriál v rámci Grand Prix II. Dúfam, že koncom júna sa už budem cítiť podstatne lepšie ako dnes, lebo v Prahe majú skvelý kruh - práve tam som vlani hodil slovenský rekord 81,81 m.
