Jubilejnej desiatej antarktickej expedície sa zúčastnili polárnici z ôsmich krajín. Štefan Pintér (v prvom rade druhý zľava) drží v rukách kameru, ktorú jeho manželka Irena Pintérová dodnes opatruje. "Práve minule robili chlapci poriadky a priniesli mi ju z povaly. Neviem, čo s ňou, pre mňa je to len spomienka," hovorí.
Geofyzik Štefan Pintér pochádzal z Galanty. Keď sa raz vybral na exkurziu do hvezdárne a geomagnetického observatória v Hurbanove, veľmi sa mu tam zapáčilo. Onedlho nato tam začal pracovať. Mal vtedy 25 rokov a veľký sen - cestovať. To však v roku 1964 nebolo jednoduché. Preto neváhal a spolu s Jozefom Skokom z nitrianskej Pedagogickej fakulty využil ponuku ísť na výskumy do Antarktídy. Za polárnym kruhom sa tak pred štyridsiatimi rokmi ocitli v medzinárodnej expedícii aj dvaja slovenskí výskumníci.
Ako píše stará tlač - vzali si so sebou okrem iného aj figúrku vojaka Švejka a hodinky značky Prim, vraj aby vyskúšali, ako reagujú na nezvyčajné podmienky. Na jubilejnej 10. sovietskej a 6. československej antarktickej expedícii, ktorá sa utvorila v rámci Medzinárodného roka pokojného Slnka, sa zúčastnili s polárnikmi z ďalších siedmich krajín.
Geofyzika Štefana Pintéra poverila Československá akadémia vied pokračovaním vo výskume rýchlych variácií magnetického poľa Zeme a Jozefa Skoka skúmaním a zaznamenávaním kozmického žiarenia. Ten druhý sa krátko po príchode do cieľovej stanice kvôli chorobe vrátil domov.
"Môj muž sa na výpravu veľmi nepripravoval, akurát si dal urobiť zuby a išiel," spomína na svojho zosnulého manžela, vtedy ešte len snúbenca, Irena Pintérová. "Odišiel v čase našej najväčšej lásky, ale brali sme to, akože ide na vojenčinu."
Loď v ľadovom zajatí
Letelo sa z Prahy, odkiaľ bolo vypravených aj šesť kamiónov s nákladom do Leningradu. Loď Estónia sa potom vypravila na cestu 4. decembra 1964.
"Dojímavé a slávnostné boli tieto minúty, keď manželky a rodiny polárnych bádateľov na prístavnom brehu vreckovkami mávali nám na posledný pozdrav," píše vo svojom článku pre časopis Svet vedy z roku 1966 Štefan Pintér. V prístave ešte netušil, že o pár týždňov loď zamrzne v ľadových poliach, nebude sa vedieť pohnúť a bude ju vyslobodzovať ľadoborec Ob.
"Obrovské ľadové kryhy sa stiahli okolo lode, chytili ju do zajatia a začali drviť jej trup," píše. "Ľadové tabule sa s veľkým rachotom hrnuli jedna na druhú a vytvárali sa hroziace ľadovcové vrchy. Až na druhý deň napoludnie sa podarilo Obu preraziť poldruhametrový ľad a vyslobodiť našu loď z ľadového zajatia."
Listy len raz za rok
Pred štyridsiatimi rokmi bola cesta za polárny kruh neslýchaná vec. Akciu sprevádzala veľká sláva a záujem médií. Mladí snúbenci sa zmierovali s takmer dvojročným odlúčením. "Ako sme sa dorozumievali? Nuž, listy sme si mohli písať len raz za rok, pri výmene expedícií. Inak sme si posielali primitívne telegramy, ktoré sa niekedy naozaj dosť ťažko lúštili," ukazuje Irena Pintérová kôpku zožltnutých lístkov, ktorých obsah sprostredkúvali sovietske telegrafistky kostrbatou latinkou. "Telegramy boli v tých časoch dosť drahé, na poštu som chodila vždy po výplate."
Listuje vo veľkom albume plnom veľkých čierno-bielych fotografií, na ktorých sa striedajú tulene, mrože, plechové baraky, zimné pláne, ruské ušianky, polárne čižmy, lode, kryhy, čajky a veľa, veľa snehu. "Keď som sa v týchto dokumentoch nedávno prehrabávala, zistila som, že manžel dostal po roku z akadémie list, aby sa zbalil a prišiel domov, vraj ho tam z Československa už nikto nevymení. Neboli peniaze."
Dvesto metrov za dve hodiny
Prežiť leto a zimu za polárnym kruhom v Zemi kráľovnej Maud chcelo poriadnu dávku odvahy a sebazaprenia. "Patril som medzi tých málo členov expedície, ktorí bez ohľadu na počasie museli ísť denne do osamotene stojacej budovy, kde bolo treba kontrolovať prácu prístrojov, ich presnú registráciu," píše Pintér vo Svete vedy. Budova so seizmickými prístrojmi bola síce vzdialená od ich obydlia len niečo vyše dvesto metrov, no niekedy trvalo riadne dlho, kým k nej došiel. "Snehový uragán - častý hosť týchto končín - vie poriadne meniť pojmy o vzdialenostiach. K týmto svojim prístrojom som chodil dvakrát denne, často i štvornožky za dve hodiny. Okrem toho som robil aj pozorovanie polárnych žiar, čo znamenalo, že každú noc v priebehu polárnej noci som musel bdieť a každú hodinu som skrehnutými prstami značil jednotlivé fázy žiary tejto farebnej hry oblohy," píše polárnik. "Prístroje obsluhujete bez rukavíc a pozeráte do nich bez okuliarov - ruky mrznú a oči bolia až do oslepnutia. Vydriapete sa na vyvýšeninu, lebo je prekrásne počasie, ale len tam dôjdete, v minúte vás môže pohltiť biela tma, ak nie zákerná búrka. Kráčate si po bielej ploche ani tabuľa, a zrazu sa prepadnete do ľadovcovej trhliny a ste radi, že ste si nerozrazili hlavu."
Vydržal
Štefan Pintér sa vrátil domov po jeden a pol roku - v máji roku 1966. "Vydržal som," vyjadril sa po príchode pre časopis Predvoj. Po ňom dlhé roky z Československa nikto na Antarktídu nešiel.
Doma vraj spomínal a hovoril o tom málo. Rodina sa mnoho vecí dozvedala iba z novinových článkov. "Keď sa vrátil, chodil strašne veľa diskutovať do škôl a na pracoviská. Potom už nemal chuť rozprávať nám," hovorí Irena Pintérová. "A postupne sa o Antarktídu prestal celkom zaujímať."
