S písaním treba opatrne, neraz sa stalo, že si spisovateľ predpovedal osud. Najznámejší je asi Exupéry, ktorý zahynul v lietadle, krátko po tom, čo napísal knižku s podobným príbehom. Niečo také sa podarilo aj VILIAMOVI KLIMÁČKOVI, aj keď našťastie nie s tragickým koncom. Keď kedysi s priateľmi založil divadlo, pomenovali ho GUnaGU. Názov bol recesistickou skratkou - Gu národu, gu! Mysleli si, že zahrajú tri hry a rozpadnú sa. Všetko však bolo inak. Divadlo tohto roku oslávi dvadsať rokov a Klimáčkove hry naozaj prenikli "gu národu". Teda, presnejšie, až do národných divadiel. Najprv do SND, kde mu pred pár rokmi uviedli Demokratov, a najnovšie priamo do "Zlatej kapličky" - pražského Národného divadla. O týždeň tu bude mať premiéru jeho hra Hypermarket, ktorá vlani získala prestížnu divadelnú cenu Alfreda Radoka. Mimochodom, slovenského dramatika takto v Čechách ocenili už šesťkrát.
Radokov už máte celú zbierku, pomaly ako Karel Gott slávikov. Napriek tomu sa doteraz vaše víťazné hry v Čechách neinscenovali, až na jednu výnimku vo vysokoškolskom divadle Disk. Teraz po Hypermarkete siahla hneď prvá scéna. Zdá sa, že ľady v ND sa konečne pohli a mladý šéf činohry Michal Dočekal naozaj začal s obrodou divadla, ktorému v posledných rokoch kritika vyčítala skostnatenosť.
Práve Dočekal objavil text v časopise Svět a divadlo a rozhodol sa ho inscenovať v rámci projektu Bouda. S Boudou začali minulý rok. Medzi historickou a novou budovou ND postavili na tri týždne montovanú halu, adekvátnu názvu bouda. V sále zhruba pre stosedemdesiat ľudí uviedli tri nové hry, často nejakým spôsobom kontroverzné. Vzbudilo to obrovský záujem, preto sa rozhodli vystavať ,boudu' aj tento rok, akurát, že teraz sa v nej celé tri týždne bude uvádzať len Hypermarket. Zrejme preto, že do skúšania investujú veľmi veľa času a energie, takže radšej pripravia iba jeden titul, ktorý sa bude uvádzať dlhšie.
Príbeh sa odohráva v nákupnom centre a má ironický podtitul - "deň, keď ste neboli nakupovať, považujte za stratený". Aký máte vzťah k hypermarketom?
Vonkoncom ich neodsudzujem. Veľmi mi napríklad vyhovuje, že sú otvorené aj v nedeľu. Podľa mňa sú tiež dôkazom, že Slováci nie sú žiadny chudobný národ. Prechádzajú sa tam perfektne oblečení krásni ľudia, nič im nechýba. Možno to nie je relevantná vzorka obyvateľstva, ale hypermarkety tu vznikajú preto, lebo sme kúpyschopní. Možno sa tí ľudia chcú len chvíľu dobre cítiť a pozerať sa na krásne veci a doma potom chodia v obnosených šatách. Ja síce nepatrím k tým, čo sa tam idú poprechádzať, no už som sa prichytil, že keď som sa raz do jedného chystal, mimovoľne som zauvažoval, čo si oblečiem. Fakt, ako keď sa človek chystá do spoločnosti. Začalo ma to fascinovať, začal som si ich lepšie všímať, až som napísal hru.
Do obchodu ste už situovali aj scénu z hry Lara, kde predavačka prichytí známu osobnosť, ako kradne. Bola to predzvesť Hypermarketu?
Vlastne áno. Tento obraz sa zapáčil režisérovi Romanovi Polákovi, ktorý ma oslovil, aby som o hypermarkete napísal celú hru. Spravil som to, lebo tému som nosil v hlave dlhší čas. Inšpirovala ma kedysi správa z tlače, že v Južnej Amerike sa na skle mraziaceho boxu vyzrážali kryštáliky do podobizne Panny Márie. Vyhlásili to za zázrak a ľudia sa k nej chodili modliť. Začal som si predstavovať, čo by sa dialo na religióznom Slovensku - videl som predavačky z nášho obchodu, ako ich obliehajú televízne štáby, či terorizuje náboženský fanatik. Roman Polák ma len naštartoval, aby som sa pustil do písania. Aj keď nakoniec sa práve náboženská téma do Hypermarketu nedostala.
Ako to, že hru ako prvý neinscenuje jej iniciátor Polák, ale Dočekal?
Roman ju ponúkol viacerým bratislavským divadlám, ale kým váhali, v Prahe boli rýchlejší. Budúci rok ju však plánujú uviesť v SND.
Chodíte do Prahy na skúšky?
Bol som tri razy, pôjdem ešte raz a potom až na premiéru, lebo im nechcem priveľmi dýchať na krk.
Ako herci prijali váš text? Neraz som videla, ako sa súbor kamenného divadla bránil novým autorom a experimentálnym hrám.
Najprv som tam naozaj prichádzal s obavami, lebo keďže som už režíroval iné divadlo než vlastné, viem, akú obrovskú energiu treba niekedy investovať do hercov, aby ich človek presvedčil. Sú totiž svojím spôsobom znudení, veď majú obrovskú ponuku scenárov od špičkových autorov z celého sveta. Žijúci autor má preto trochu strach ponúknuť im svoje dielo. Ale našťastie som zistil, že ich Hypermarket baví.
Asi ste mali šťastie. V mnohých rozhovoroch mladých českých divadelníkov som čítala, ako ťažko sa im v pražskom Národnom divadle pracovalo. Že tam nie je príliš dobrá atmosféra a nováčikovia a novoty sa tam len ťažko presadia.
Neviem, súčasný repertoár som nevidel a pomery nepoznám, keďže som bol na skúškach len v úzkom kolektíve. Bouda je však dobrovoľný projekt, žiadna povinná repertoárová jazda. Michal Dočekal mi vysvetlil, že všetci do nej nastúpili s tým, že tam chcú robiť a baví ich to. Peniaze na inscenáciu zháňajú najmä zvonku, z rozpočtu národného ide minimum, pretože nie všetci sú Boude naklonení. To mi bolo od začiatku jasné, lebo každá veľká divadelná štruktúra, nieto ešte Národné, môže mať výhrady k experimentu, ktorý sa navyše hrá v hale, je napísaný ostrým jazykom ulice a má kontroverzné postavy.
Aké?
Jednou je napríklad bývalý eštebák, ktorý sledoval Václava Havla. Bál som sa, či sa Česi neurazia, ale keď už sám Havel toľko hovoril aj písal o vlastnom väzení a o ľuďoch naňho nasadených, prečo by to nemohol použiť aj iný autor.
Keď ste začínali s divadlom, snívali ste o tom, že preniknete až na profesionálne scény, dokonca do zahraničia a kvôli písaniu necháte pôvodnú profesiu lekára?
Najmä som netušil, že napíšem toľko hier. Myslel som si, že po tretej skončíme. S priateľmi nás bavili Voskovec a Werich, tak vznikla Vestpoketka. Zaujímali nás historické okolnosti Československa tridsiatych rokov, to bola druhá hra Osídla mladého muža a k tretej hre Päť minút v balóne nás inšpirovali verneovky. Po nej sme si mysleli, že končíme.
A namiesto toho ste pripravili ešte asi päťdesiat ďalších projektov. Kedy sa objavila ambícia prejsť z populárneho divadielka v podzemí na profesionálne javisko?
Pred desiatimi rokmi som napísal Nudu na pláži, ktorá bola celkom iná ako dovtedajšie hry. Vtedy som si sám pre seba objavil ,drámu' a začalo ma čím ďalej tým viac baviť vystavať dialógy, charaktery postáv, dramatický oblúk. Zistil som však, že nie je dobré dávať to nášmu divadlu, kde sme predsa len zvyknutí na ľahšie témy, klipové hry. Premýšľal som o kamennom divadle, aj keď nie rovno o národnom. No a vtedy ma oslovil Martin Porubjak na Demokratov.
Dramatikom ste sa stali z recesie a dnes je to vaša profesia. Máte z divadla rovnakú radosť, ako keď ste boli amatérom?
Mal som rôzne obdobia, keď som radosť strácal a chcel s divadlom prestať, ale herci mi ju vždy vrátili. Dnes ma najviac teší, keď urobíme niečo atypické, naposledy napríklad operu Cirostratus. Teraz zase s Mišom Kaščákom a jeho Neuropou chystáme na jeseň alternatívny muzikál. Hudobné formy ma bavia čoraz viac.
O Cirostrata vraj prejavili záujem až z Londýna. Ako sa o vás dozvedeli?
V Británii existuje nadácia Genesis Foundation, ktorá vyhlásila súťaž o pôvodnú operu. Slavo Solovic, autor hudby k Cirostratovi, sa to náhodou dozvedel tesne pred uzávierkou a poslal tam naše cédečko a moje nové libreto. No a vybrali nás, ako aj ďalších piatich spomedzi dvesto skladateľov z celého sveta. Slavo je teraz aj s laptopom na Malte a skladá. Už sme boli v Londýne predviesť prvých pätnásť minút novej opery Hippocampus, uvidíme, čo bude ďalej. V každom prípade si Slavo otvoril dvere do Európy, už mu zavolali z hudobného festivalu v Benátkach, pre ktorý zložil symfonickú skladbu.
Budúca sezóna bude jubilejná, čo chystáte?
Napríklad píšem knihu GUnaGU - príbeh jedného divadla. Je to subjektívny pohľad na ľudí, čo boli s nami, z ktorých mnohí už nežijú, mnohí robia niečo iné, či emigrovali do cudziny. Za tých dvadsať rokov sa zmenili tri režimy, vystriedalo sa sedem ministrov kultúry, a my sme tu stále. Pokúšam sa v tej knihe prísť na to, prečo.
Čo má dnešné GUnaGU spoločné s tým spred dvadsiatich rokov?
Iba mňa a názov. Ivan Mizera, s ktorým sme ho zakladali, je profesorom matematiky v Kanade, jeho manželka Zuza Benešová, ktorá tiež stála pri zrode, odišla s ním. Z najstarších členov je v GUnaGU už len Tony Pisár, ktorý prišiel v roku 1986, a Oľga Belešová. Inak sa herci menia ako počasie. Niektorí nevydržia tempo, lebo dnes hrávame štyri razy do týždňa, čo je pre ľudí, ktorí sa musia živiť inak, viac než dosť. Niektorí podľahnú ponorkovej chorobe, no po pár rokoch sa zasa vrátia, že chcú hrať.
A čo poetika?
Dlho sme sa vyhýbali tomu, robiť aktuálne hry. Teraz sa mi zdá najvzrušujúcejšie písať hry ako Hypermarket, ktoré priamo reagujú na to, čo sa deje naokolo. Silnou líniou GUnaGU sú tiež predstavenia ako English is easy alebo Modelky, ktoré režisér Karol Vosátko vytvoril priamo s hercami na skúškach. Ja sa ako protipól zase snažím nejsť až tak blízko k divákovi. Aby sme neponúkali len témy, ktoré chcú diváci počuť, preto vždy urobím niečo, čo počuť až tak nechcú. Napríklad tú operu. A predstavte si, berú ju! Viliam Klimáček (1958) vyštudoval Lekársku fakultu UK a pracoval ako chirurg a anestéziológ na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie v Bratislave. Po deviatich rokoch lekársku prax zanechal a živí sa divadlom a písaním. Je spoluzakladateľom divadla GUnaGU, najvýraznejšej slovenskej divadelnej scény malých foriem, pre ktoré píše hry, režíruje a hrá. Píše pre rozhlas a televíziu, vydal romány Panic v podzemí, Váňa Krutov, Naďa má čas, poviedky Ďalekohladenie, zbierky poézie Až po uši, Zdravotní knížka pro vojáky základní služby a Karamelky, rozprávky Noha k nohe. Kniha Remix GunaGU získala Výročnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Je šesťnásobným držiteľom prestížnej ceny Alfreda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú hru roka. Pre Slovenské národné divadlo napísal a režíroval hry Demokrati a Karpatská horká.
