Ešte sa osobne zúčastnil na prezentácii svojej poslednej knihy Túžba po poznaní (Matica slovenská, Martin 2003) a o niekoľko týždňov sa verejnosť nečakane dozvedela, že náhle zomrel. Uzavrelo sa teda dielo Antona Habovštiaka, významného slovenského jazykovedca, prozaika, esejistu, autora kníh pre mládež, ktorý by sa bol 22. septembra dožil osemdesiatky, a uzavrelo sa naozaj príznačne: táto kniha je konglomerátom memoárových čŕt a jazykovedných esejí, popretkávaných takisto vlastnými spomienkami. Mimovoľná, neplánovaná súvaha života a diela.
Habovštiak sa od čias vysokoškolských štúdií venoval lingvistike, najmä výskumu oravských, no aj východoslovenských nárečí. Táto činnosť nebola pre neho bežnou profesiou, stala sa mu hneď od začiatku vášňou, ktorá z vedca urobila i spisovateľa. Keďže nárečový výskum si vždy vyžaduje úzky kontakt s príslušnými respondentmi v tej-ktorej obci, je takmer prirodzené, že explorátor nevyplní iba dotazník, ale nadviaže s informátorom aj rozhovor (alebo naopak).
A tak sa dotazníkoví informátori Habovštiakovi zdôverovali so všeličím osobným i neosobným, s príbehmi skutočnými, vymyslenými a tradovanými, čo ho natoľko zaujalo, že sa rozhodol toto "besedné umenie" zapisovať (magnetofóny vtedy ešte neboli) a neskôr spracúvať do povestí a rozprávok, ktoré vydal knižne. Navyše, pripomínalo mu to detstvo - narodil sa totiž v oravskej dedinke Krivá - a vďaka nárečovému výskumu spoznal nielen dialekty celého regiónu, ale aj svojráz tamojších ľudí, ich zvyky, obyčaje, tradície, remeslá, záľuby, povahy, kultúru.
Habovštiakove odborné eseje sa zaoberajú, samozrejme, okrem týchto sprievodných okolností aj samotným predmetom výskumu, ktorý sa v rámci veľkoprojektu Jazykovedného ústavu SAV začal uskutočňovať roku 1947. Uvádza veľa príkladov z oblasti lexiky, výslovnosti, etymológie, zaujímavých nielen pre lingvistu, ale i pre jazykovo citlivého laika. Z jeho lingvistických esejí sa dá veľa dozvedieť i o dejinách nárečového výskumu, výsledkoch spracovania (slovníky), komparatívnych metódach a pod.
Celkom iného charakteru sú Habovštiakove spomienky. V sekvenčných záberoch približuje rodný dom a detstvo, pričom nezachádza do detailov ani veľmi nenostalgizuje, zato si všíma veci, ktoré museli mať naňho veľký vplyv: žil v spoločnej izbe s rozmermi 5x4 m, takže ako dieťa vnímal zrakom i sluchom všetko okolo seba. A v starootcovskej izbe sa našlo v zime miesto aj pre novonarodené teliatko či jahniatko. V Habovštiakových reminiscenciách tohto typu je veľa sociologicky i etnograficky cenného materiálu a Habovštiak to vie, preto sa jeho spomienky výberovo sústreďujú na to, čo už dávno zaniklo. V pamäti sa mu vynárajú postavy drotárov, brusiarov, handrárov, vápenárov, miškárov, ktorí chodievali pravidelne po ich ulici a patrili k miestnemu koloritu. O plátenníkoch napísal dokonca dva romány.
Habovštiak bol náboženský človek, preto jeho literárnym záujmom neuniklo ani komunistické prenasledovanie veriacich, čomu venoval aj v tejto knihe niekoľko kapitol. Nevyhol sa určitému pátosu, keď píše o viere všeobecne, ale v prípade pápežom beatifikovanej rehoľnej sestry Zdenky, ktorá pochádzala z jeho rodiska, zvolil civilnejší tón a drží sa faktov, ktoré sám zozbieral.
Kniha obsahuje Habovštiakovo biografické kalendárium a jeho výberovú bibliografiu za roky 1948 - 2003. Prehľad úctyhodnej, medzinárodne uznávanej práce jazykovedca a spisovateľa podáva obraz jeho všestrannosti, ktorá organicky vyplynula z naozajstnej autorovej túžby po poznaní.
